Príbehy svetových slovenských športovcov, ktorí potvrdili nielen charakter, húževnatosť, vytrvalosť, pracovitosť, pevnú a nezlomnú vôľu a cieľavedomosť, ale aj napriek sláve a veľkým športovým úspechom ukázali predovšetkým najmä svoj osobnostný Olymp a zostali skromní, pokorní a ľudskí.

Ján Popluhár

Svetská sláva, poľná tráva. Na ňu si nikdy nepotrpel. Sálala z neho skromnosť a pokora. Legendárny Ján Popluhár narodený 12. septembra 1935 Čeklís – dnes Bernolákovo, slovenský futbalista 20. storočia. Bol silný chlap, ale aj dobrák od kosti. A vypracoval sa na nedostižného kráľa šestnástky. Vo vzduchu bol neprekonateľný. Mal skvelý prehľad i jedinečný výskok. Neprešli cez neho najväčšie hviezdy jeho éry – Pelé, Eusébio, di Stéfano, Puskás. Figuruje na zozname UEFA Jubilee 52 Golden Players. Obranca ostrý ako britva a pevný ako žuľa na to nikdy nepotreboval nefér zbrane. V predlhej kariére nebol rytier najpopulárnejšej hry nikdy vylúčený. V roku 1967 mu udelili Svetovú cenu za fair play. U neho patrilo na jednu úroveň futbalové umenie i charakter. Jeho svetom býval vždy futbalový trávnik. Keď si obul kopačky a rozbehol sa po ňom, cítil sa rovnako, ako keď otvoril dvere svojho domu v Bernolákove, ktorý si svojpomocne postavil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Na ihrisku bol ako doma. Mimoriadne si vážil pozvánku do výberu sveta, ktorý sa v októbri 1963 stretol s Anglickom. Krajina, ktorú považujú za kolísku futbalu, oslavovala sté výročie založenia svojej asociácie. Smrť najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia Jána Popluhára obletela celý futbalový svet a šokovala aj najväčšie brazílske legendy vrátane futbalového kráľa Pelého. Na Popluhárovo hráčske umenie, ľudskosť a férovosť v Brazílii nikdy nezabudli. Jána Popluhár zomrel 6. marca 2011 v Bratislave.

Čo dosiahol Ján Popluhár

  • V reprezentácii odohral 62 zápasov, strelil jeden gól
  • Hral na dvoch MS – vo Švédsku 1958 a v Čile 1962, kde získal striebro
  • V Pohári národov 1960 (ME) sa podieľal na zisku bronzu
  • Obliekol si dres výberu sveta i Európy
  • V lige nastúpil v 306 zápasoch a dal 22 gólov
  • V Česko-Slovensku ho vyhlásili ako prvého za najlepšieho futbalistu roka 1965
  • V roku 1967 dostal Svetovú cenu za fair play (World Fair Play Award), a to konkrétne za zastavenie hry na Majstrovstvách sveta 1962 po zranení Pelého
  • V roku 2000 ho vo veľkej ankete odborníkov i fanúšikov zvolili za slovenského futbalistu storočia
  • V roku 2002 mu prezident SR udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Futbalová legenda Ján Popluhár so vzácnymi dresmi, v ktorých nastúpil za výber sveta (vľavo) a Európy. Po jednom z nich pátral mnoho rokov/snímka: rodinný archív Jána Popluhára

Vladimír Dzurilla

Brankár, ktorého nám závidel hokejový svet, sa narodil 2. augusta 1942 v Bratislave ako druhé z troch detí. Vyrastal na bratislavskom sídlisku Nová Doba blízko Tehelného poľa. Prvou bránkou, do ktorej sa postavil, bola futbalová. Hokejovú kapitolu začal písať ako brankár pozemného hokeja v klube Kovosmalt Petržalka. Hokejové tribúny nadchýnal brilantne vybrúseným štýlom, bleskurýchlou lapačkou a železnými nervami. Bol povestný svojím pokojom, ktorý prenášal aj na spoluhráčov. Aj vďaka týmto vlastnostiam podľa viacerých hokejových odborníkov predbehol svoju dobu. Mimoriadnym výkonom upútal (v tom čase už 34-ročný) na prvom ročníku Kanadského pohára 9. septembra 1976 v Montreale, keď v súboji s domácimi „javorovými listami“ v prvom zápase vychytal domáce hviezdy, akými boli Phil Esposito, Bobby Orr, Bill Barber či Bobby Clarke. Zneškodnil 29 striel a Česko-Slovensko tak jeho zásluhou vyhralo 1:0. Celý svet vtedy obletela snímka, ako si s kanadským brankárom Roggie Vachonom po zápase priateľsky vymieňali dresy. Stalo sa tak po prvý raz v histórii a Dzurilla sa stal z večera na ráno v „kolíske hokeja“ jednou z najjagavejších hokejových hviezd. „Mister Zero“, ako ho po stretnutí nazývali zámorskí komentátori, dostal okamžite ponuky od viacerých tímov NHL, všetky však odmietol. Po ukončení hráčskej kariéry pôsobil ako tréner v Slovane a nemeckom klube Düsseldorf EG. Dzurilla zomrel na zlyhanie srdca 27. júla 1995 v Düsseldorfe.

Čo dosiahol Vladimír Dzurilla

  • Ako člen reprezentácie Česko-Slovenskej republiky (ČSR) a Česko-Slovenskej socialistickej republiky (ČSSR) odchytal 172 zápasov (niektoré zdroje udávajú počet 139), vo federálnej hokejovej lige odohral 19 sezón a nastúpil na 571 zápasov
  • Získal najväčší počet medailí spomedzi slovenských hokejistov, zúčastnil sa na 10 MS
  • Trikrát získal titul majstra sveta (v roku 1972 v Prahe, 1976 v Katoviciach a v roku 1977 vo Viedni), trikrát získal striebro a štyrikrát bronzovú medailu
  • V roku 1965 ho direktoriát majstrovstiev sveta vo Fínsku, vo veku necelých 23 rokov, zvolil za najlepšieho brankára turnaja
  • Ako reprezentačný brankár sa zúčastnil na troch zimných olympijských hrách
  • V roku 1964 v Innsbrucku získal ako reprezentant ČSR bronz, v Grenobli v roku 1968 ako reprezentant ČSSR striebornú medailu a v roku 1972 v Sappore opäť bronz
  • V roku 1998 ho uviedli do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie
  • 30. novembra 2002 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja
  • Na prelome tisícročí ho vyhlásili za víťaza ankety Slovenský hokejista 20. storočia a v ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil tretie miesto
  • V roku 2007 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil in memoriam Pribinov kríž I. triedy – za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu
Snímka: hcslovan.sk

Ondrej Nepela

Ondrej Nepela narodený 22. januára 1951 v Bratislave. Skromný velikán a kráľ slovenského ľadu. Muž bez nervov. Krasokorčuľovanie nikdy nevnímal ako príťaž. Bavilo ho to. Mal charakter, lebo to bola veľká obeta. A obrovský dôkaz lásky k športu. Nepela tvrdil, že ako chlapča bol športové drevo, no málokto mu to veril, lebo na ľade pôsobil ako elegán. Na brilantnom korčuľovaní, ktoré sa stalo základom jeho neskoršej dokonalosti kreslenia povinných cvikov, mala zásluhu trénerka Hilda Múdra, ktorá vyučovala zásadne na korčuliach, ale aj Ondrejova vrodená usilovnosť. Kariéra zodpovedala Nepelovým predstavám – celú prežil v pokore, aj preto bola taká úspešná. Málokto vnímal, že sa stal vzorom vo veku, v ktorom iní vzory kopírujú. Vďaka tomu, že zdedil poslušnosť aj poctivosť a na rozdiel od niektorých iných danosti neprehajdákal. Patril medzi tých, čo vo vyjadrovaní vyznávali zásadu, že menej je viac. Ondrej Nepela zomrel 2. februára 1989 v Mannheime.

Čo dosiahol Ondrej Nepela

  • Olympijský víťaz na zimných olympijských hrách 1972 v Sappore
  • Trojnásobný majster sveta
  • Dvojnásobný vicemajster sveta
  • Päťnásobný majster Európy
  • Osemnásobný majster ČSSR
  • Najlepší Česko-Slovenský športovec 1971
  • Na jeho počesť sa tu koná od roku 1993 medzinárodná krasokorčuliarska súťaž „Nepela Memorial“
  • V roku 2019 bol uvedený do Svetovej krasokorčuliarskej Siene slávy vo World Figure Skating Hall of Fame vo World Figure Skating Museum v Colorado Springs, USA
Ondrej Nepela pôsobil na ľade ako elegán – aj na rozlúčkovom svetovom šampionáte 1973 v Bratislave/snímka: Archív Slovenského olympijského a športového múzea

Ján Zachara

Ján Zachara narodený 27. augusta 1928 v Kubrej, Trenčín. Bol výnimočný slovenský športovec, ktorý stále tvrdil, že boxoval z lásky k športu a ako športovec, ktorý zostal pri zemi a riadne chodil do práce. Zažil mnohé krivdy, závisť a smútok. Nikto mu neveril, no nevzdával sa. Ján Zachara je najstarší žijúci Slovák, ktorý získal olympijské zlato. Pre jeho nižší vzrast ho označili za malého veľkého muža slovenského boxu. Zo 430 oficiálnych zápasov v kariére vyhral 365.

Čo dosiahol Ján Zachara

  • Olympijský víťaz na letných olympijských hrách 1952 v Helsinkách v hmotnostnej kategórii do 57 kg
  • Štvrťfinalista letných olympijských hier 1956 v Melbourne
  • Dvojnásobný majster Slovenska 1947,1948
  • Štvornásobný majster ČSSR 1951,1954–1956
  • Majster športu 1952
  • Zaslúžilý majster športu 1958
  • Zaslúžilý tréner 1972
  • Strieborný Olympijský rad MOV
  • Čestný člen SOV
  • Zlaté kruhy SOV 2000
  • Rad Ľudovíta Štúra II. triedy 2003
  • Športová legenda 2010
  • Diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO (Paríž)
  • Športová legenda – 22.december 2010 (vyhlasuje Klub športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov)
Snímka: trencin.standard.sk

Jozef Pribilinec

V osemdesiatych rokoch minulého storočia patril Jozef Pribilinec k svetovej chodeckej špičke. Jozef Pribilinec narodený 6. júla 1960 v Kopernici je prvý slovenský olympijský víťaz v „kráľovnej športov“. Slovenský olympijský víťaz v atletike začínal s bežeckým lyžovaním. V roku 1977 takmer bez prípravy a údajne v kopačkách vyhral celoštátne učňovské preteky v chôdzi, ktoré sa konali v Žiline. Ešte v tom istom roku, ako 17-ročný, prišiel do ASVŠ Dukla Banská Bystrica, kde sa dostal do skupiny legendárneho chodeckého trénera Juraj Benčíka, ktorý ho viedol takmer počas celej kariéry. Pod jeho vedením, už po dvoch rokoch tréningu, vyhral Pribilinec v poľskom meste Bydgoszcz juniorské majstrovstvá Európy 1979 na 10 kilometrov. Veľké úspechy už nenechali na seba dlho čakať.

Čo dosiahol Jozef Pribilinec

  • Juniorský svetový rekordér na 10 km
  • Juniorský majster Európy 1979
  • Olympijský víťaz 1988
  • Vicemajster sveta 1983, 1987
  • Majster Európy 1986, vicemajster 1982
  • Halový majster Európy 1987, 1988
  • Juniorský majster Európy 1979
  • 7× majster Česko-Slovenska 1979, 1982, 1983, 1984, 1985, 1986, 1988
  • 2× halový majster Česko-Slovenska 1987, 1988
  • 7× víťaz Záhorackej dvadsiatky 1980 – 1985, 1993
  • Európsky rekord 1983
  • Svetový rekord 1983
  • Rekord ME 1986
  • Olympijský rekord 1988
  • Juniorský európsky rekord 1979
  • Rekord HME 1988
  • Športovec roka v Česko-Slovensku 1986, 1988
  • Atlét roka 1986, 1987, 1988
  • V roku 2000 dostal Zlaté kruhy Slovenského olympijského a športového výboru (SOVŠ)
  • Do Siene slávy slovenskej atletiky ho uviedli v roku 2013
  • Prestížny atletický magazín Track and Field News zaradil v roku 2020 Pribilinca medzi desať najlepších chodcov na 20 km v histórii, v rebríčku obsadil deviatu priečku
  • Po skončení kariéry a vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol v rokoch 1994-1998 poslancom Národnej rady SR
Snímka: pem, Internet

Miloslav Mečíř

Miloslav Mečíř narodený 19. mája 1964 v Bojniciach. Tenisový génius, ktorý má svoj svet i vlastný čas. Mečíř mal zaujímavú techniku. Odlišoval sa predovšetkým pohybom, bol naozaj ako mačka. Bol mentálne silný človek – a nielen na kurte. Na tenis pozeral inak ako ostatní hráči. Pre Miloša bol však tenis niečo ako šach. Opatrne ťahal figúrkami, prvé minúty spoznával súpera, čítal jeho hru, hľadal jeho slabé miesta. John McEnroe by o tom vedel rozprávať. Dvakrát ho Miloš tak vytočil, že chcel skončiť zápas. Hovoril, že s Mečířom viac hrať nebude. Vždy bol skromný a veľmi pokorný. Múdry chlapík. Ak položíte na stôl hlavovam, on bude prvý, ktorý si povie, že ho ide vyriešiť. Nechýbala mu ctižiadosť, obrovská trpezlivosť, ale aj zmysel pre detail. Nikdy nestál o popularitu, zároveň sa jej však nevyhýbal. Keď stál pred ním rad fanúšikov, ktorí od neho chceli podpis, nikdy neodmietol. Svet obletelo jeho vyjadrenie, že je nádherné, keď človek hrá za ideu a nie za peniaze.

Čo dosiahol Miloš Mečíř

  • Olympijský víťaz na letných olympijských hrách 1988 v Soule v dvojhre a tretie miesto vo štvorhre
  • Počas svojej kariéry vyhral 11 titulov na okruhu ATP
  • Ako šestnásťročný v roku 1980 vyhral juniorský titul majstra Česko-Slovenska a o rok neskôr vyhral i majstra seniorov
  • Jeho najvyššie umiestnenie v rebríčku bolo 4. miesto
  • Finalista US Open a Australian Open
  • Semifinalista Roland Garros a Wimbledonu
  • Víťaz turnaja Masters vo štvorhre
  • Víťaz Nations Cupu
  • Semifinalista Davis Cupu
  • Po ukončení aktívnej kariéry pôsobí ako nehrajúci kapitán slovenského daviscupového mužstva, ktoré sa v roku 2005 prebojovalo do finále
  • V roku 2004 mu prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy a v roku 2006 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Snímka: europebetweeneastandwest.files.wordpress.com

Anastasia Kuzminová

Anastasia Kuzminová patrí medzi najväčšie osobnosti športovej histórie biatlonu na svete. Slovenská biatlonistka ruského pôvodu. Rodáčka z Ťumeňa reprezentuje Slovensko od roku 2008. Aktívne ovláda slovenský, ruský a anglický jazyk. Má ukončené vysokoškolské vzdelanie na právnickom inštitúte Ministerstva vnútra Ruska v ruskom Ťumeni. Kuzminová je členkou Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, ktoré patrí pod Ministerstvo obrany SR. Istý čas pracovala ako policajtka Policajného zboru Slovenskej republiky. Anastasia Kuzminová skúšala ešte ako dieťa najskôr beh na lyžiach pod vedením svojich rodičov. Neskôr sa venovala krasokorčuľovaniu a karate alebo pretekom na lyžiach. Čoskoro sa zaradila medzi najrýchlejších. Jej koníčkami sú varenie, hudba a rada sa venuje svojej rodine.

Snímka: sport24.pluska.sk

Čo dosiahla Anastasia Kuzminová

  • Je trojnásobnou olympijskou víťazkou v biatlone na ZOH vo Vancouveri v roku 2010, Soči 2014, Pchjongjangu 2018 a držiteľkou troch strieborných medailí zo ZOH vo Vancouveri 2010 a Pchjongjangu 2018
  • Ako jediná v histórii ženského aj mužského biatlonu vybojovala individuálne zlato na troch ZOH za sebou
  • Držiteľka kompletnej zbierky medailí z Majstrovstiev sveta v biatlone: Pchjongjang 2009 – striebro, Chanty-Mansyisk 2011 – bronz, Östersund 2019 – zlato
  • V rámci pretekov svetového pohára v sezónach 2017-2018 a 2018-2019 získala tri malé glóbusy
  • Vo Svetovom pohári vyhrala celkom 19 pretekov
  • V roku 2010 prevzala od ministra obrany SR Jaroslava Bašku pamätnú medailu ministra obrany 3. stupňa a vojenský odznak náčelníka generálneho štábu SR 1. triedy
  • Krátko po olympijskom úspechu vo Vancouveri, v apríli 2010 získala najvyššie možné ocenenie Slovenského olympijského výboru – Zlaté kruhy SOV
  • V roku 2009 vyhrala anketu o najlepšiu športovkyňu v olympijskej disciplíne Ministerstva obrany Slovenskej republiky
  • V roku 2010 vyhrala anketu o najlepšiu športovkyňu v olympijskej disciplíne Ministerstva obrany Slovenskej republiky
  • Je najlepší športovec Slovenska v rokoch 2010 a 2014. Najlepší biatlonista Slovenska (2009 – 2014, 2018)
  • 8. apríla 2010 sa stala čestnou občiankou mesta Banská Bystrica

Martina Moravcová

Martina Moravcová narodená 16. januára 1976 v Piešťanoch. Pri porovnaní so súčasnými športovými hviezdami pôsobí Martina veľmi skromne až nenápadne. Sama vo svojich memoároch viackrát spomína, že „športový šoubiznis“ a vyvolávanie pozornosti novinárov nepatrili medzi jej záľuby. Pritom jej úspechy sú nezmazateľne zapísané v športovej histórii samostatného Slovenska. Nemusí sa skrývať za hviezdne maniere a pôsobí prirodzene so šarmom sebe vlastným. Ako malé žieňa s nízkou pôrodnou váhou (2,35 kg), často zmáhané chorobami, sa však hodlalo so životom chytiť za pasy. Fyzické nedostatky kompenzovala tvrdým tréningom, nezlomnou vôľou, vytrvalosťou, až zanovitou húževnatosťou a pracovitosťou. Popri tréningoch dokázala zvládať naše i americké školy so špičkovými výsledkami. Roky driny a odriekania skryté za príjemným úsmevom a za slzami šťastia znamenali stupne víťazov. Martina sa stala skutočne svetovo uznávanou športovkyňou.

Čo dosiahla Martina Moravcová

  • Ako pätnásťročná získala dve medaily z juniorských majstrovstiev Európy 1991 v Antverpách s prekonaním Česko-Slovenského rekordu na 100 m voľný spôsob
  • Dvojnásobná strieborná olympijská medailistka zo Sydney 2000
  • Sedemnásobná majsterka sveta
  • štartovala na piatich olympiádach
  • Z MS má spolu 22 medailí
  • Z ME má spolu 44 medailí
  • Prekonala tri svetové, 16 európskych a 207 slovenských rekordov
    k júlu 2021 bola stále držiteľkou 8 platných slovenských rekordov v dlhom a 11 v krátkom bazéne, najstarší z nich je z roku 1996
  • Trikrát celkovo vyhrala Seriál Svetového pohára
  • Šesťkrát vyhrala anketu Športovec roka na Slovensku
  • 4. miesto v ankete Športovec storočia
  • V roku 2001 jej prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
  • V roku 1993, 1995, 1998, 2000, 2001 a 2003 vyhrala anketu Športovec roka
  • Za rok 2000 bola ocenená cenou Krištáľové krídlo v kategórii šport za úspechy na Olympiáde v Sydney
Snímka: piestanskydennik.sk

Peter a Pavol Hochschornerovci

Bratislavských bratov Pavla a Petra Hochschornerovcov narodených 7. septembra 1979 možno bez nadsázky označiť za najúspešnejšie dvojičky v dejinách športu. Bratia Hochschornerovci patria nepochybne medzi najväčšie svetové osobnosti v histórii tohto športu. Peter a Pavol Hochschornerovci pádlovali odmala – sprvu každý osve, Paľo dokonca v kajaku. Bratislavskí rodáci sa ako prví vodní slalomári na svete stali trojnásobnými olympijskými víťazmi. Tieto úspechy dosiahli aj vďaka podpore a spolupráci s najbližšou rodinou – otec Peter je ich dlhoročným trénerom, mama Gabika sa starala o servis. Hochschornerovci si svojimi výsledkami i skromným vystupovaním vydobyli uznanie a veľký rešpekt. Svoju humanitu prejavovali Hochšíci aj darcovstvom krvi v Primacionálnom paláci v rámci tzv. Vianočnej kvapky krvi. Hochšíci napriek výrazným športovým úspechom ostali naďalej sympatickými a skromnými športovcami, ktorým sláva nestúpla do hlavy.

Čo dosiahli bratia Hochschornerovci

  • Olympijskí víťazi Sydney 2000: 1. miesto, C2, Atény 2004: 1. miesto, C2
    Peking 2008: 1. miesto, C2, Londýn 2012: 3. miesto, C2
  • Majstrovstvá sveta 1999: 2. miesto, Seu d’Urgell (Španielsko), 3 x C2, 2002: 1. miesto, Bourg St. Maurice (Francúzsko), 2003: 3. miesto, Augsburg (Nemecko), 2006: 3. miesto, Praha (Česko), 2006: 3. miesto, Praha (Česko), 3 x C2, 2007: 1. miesto, Foz do Iguassu (Brazília), 2009: 1. miesto, Seu d’Urgell (Španielsko), 2009: 1. miesto, Seu d’Urgell (Španielsko), 3 x C2, 2010: 1. miesto, Tacen (Slovinsko), 2010: 1. miesto, Tacen (Slovinsko), 3 x C2, 2011: 1. miesto, Bratislava, 2011: 2. miesto, Bratislava, 3 x C2, 2013: 2. miesto, Praha (Česko), 3 x C2
  • Majstrovstvá Európy 1998: 1. miesto, Roudnice nad Labem (Česko), 1998: 2. miesto, Roudnice nad Labem (Česko), 3 x C2, 2000: 1. miesto, Mezzana (Taliansko), 2002: 1. miesto, Čunovo (Slovensko), 2002: 1. miesto, Čunovo (Slovensko), 3 x C2, 2006: 2. miesto, L’Argentiere (Francúzsko), 2007: 3. miesto, Liptovský Mikuláš (Slovensko), 2008: 1. miesto, Krakov (Poľsko), 2008: 2. miesto, Krakov (Poľsko), 3 x C2, 2009: 1. miesto, Nottingham (Spojené kráľovstvo), 2011: 1. miesto, La Seu d’Urgell (Španielsko), C2, 2011: 3. miesto, La Seu d’Urgell (Španielsko), 3 x C2, 2012: 2. miesto, Augsburg (Nemecko), C2, 2015: 1. miesto, Markkleeberg (Nemecko), 3 x C2
  • Svetový pohár 13 x víťazstvo 1999 – 2011, 1x bronz 2013
  • 2000 v ankete Najúspešnejší športovci Slovenska – 2. miesto
  • 2001 v ankete Najúspešnejší športovci Slovenska – 2. miesto
  • 2002 Zlaté kruhy SOV
  • 2003 v ankete Najúspešnejší športovci Slovenska – 3. miesto
  • 2004 v ankete Najúspešnejší športovci Slovenska – 2. miesto
  • V ankete Slovenský športovec 20. storočia – 10. miesto
  • 2007 3. miesto v ankete Športovec roka spolu s bratom Pavlom
  • 2007 najúspešnejší slovenský deblkanoista spolu s bratom Pavlom
  • 2007 najúspešnejší športovec Bratislavy a Bratislavského samosprávneho kraja spolu s bratom Pavlom
  • 2008 Krištáľové krídlo v kategórii šport spolu s bratom Pavlom za umiestnenia v roku 2008 v C2 (dvojkanoe), kde zvíťazili na OH v Pekingu i na ME v Krakove, kde pridali v hliadke 3xC2 bronz. Stali aj aj celkovými víťazmi Svetového pohára 2008
  • 2008 Najlepší kanoista roka 2008 (toto ocenenie získal spolu s bratom Pavlom)
  • 2009 Najlepší kanoista roka 2009 (spolu s bratom Pavlom)
  • 2010 udelil prezident Ivan Gašparovič Pavlovi a Petrovi Hochschornerovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti športu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
  • 2011 Najlepší kanoista roka 2011 (spolu s bratom Pavlom)
  • 2012 Najlepší kanoista roka 2012 (spolu s bratom Pavlom)
Snímka: TASR

© Mr. Slovak o.z.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *