Deklarácia Slovenskej republiky a šťastní dejatelia

Na svete žijú stovky národov, etník či kmeňov, pričom len minimum z nich má vlastný štát. Obrovské národy, ktoré sa neustále neúspešne pokúšajú o vytvorenie vlastného štátu. Slováci o tejto situácii vedia svoje. Aj my sme v minulosti počas veľmi dlhého obdobia bojovali za vytvorenie vlastného štátu, za uznanie našich kultúrnych osobitostí, jazyka. A po rokoch zdĺhavého boja sa nám napokon napriek pomerne malému počtu podarilo dokráčať až do úspešného konca.

Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky

Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky je uznesenie Slovenskej národnej rady zo 17. júla 1992, v ktorom poslanci národnej rady aklamatívne žiadali samostatnosť Slovenska. Deklarácia bola súčasťou procesu rozdelenia Česko-Slovenska na dva samostatné štáty, ktorého vyvrcholením bol vznik Slovenskej republiky a Českej republiky 1. januára 1993.

„Pre nás je právo nad všetkými právami. To je naša zvrchovanosť! Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky.“ Amen! Vladimír Mináč 1992

KTO ZA PRAVDU HORÍ, V SVÄTEJ OBETI, KTO ZA ĽUDSTVA PRÁVA ŽIVOT POSVÄTÍ , KTO NAD KRIVDOU BIEDNYCH SLZU VYRONÍ: TOMU MOJA PIESEŇ SLÁVOU ZAZVONÍ!

Vatra zvrchovanosti

Vatra zvrchovanosti je táborový oheň (vatra), ktorým sa na Slovensku oslavuje a pripomína prijatie Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky v uznesení Slovenskej národnej rady (SNR) zo 17. júla 1992, v ktorom poslanci národnej rady aklamatívne požadovali samostatnosť Slovenska.

Národy bez vlastného štátu

Vo svete existujú stovky podobných, respektíve omnoho väčších národov, ktoré také šťastie ako Slovensko do týchto chvíľ nemali. A to sa nerozprávame o stotisícových minoritách, ale o národoch, ktoré sú mnohonásobne väčšie, ako napríklad ten slovenský. V Európe je národov, ktoré nemajú svoj vlastný štát značné množstvo a patria medzi ne Moraváci, Baskovia, Katalánci, Galícijci, Bretónci, Flámovia, Škóti a ďalší. Vo svete sú to mnohomiliónové národnostné skupiny – Ujgurovia, Balúčovia, Palestínčania, Sikhovia, Igbovia, Jorubovia a Kurdi a ďalší.

Pokiaľ isté etnikum funguje vrámci hoci aj iného štátu s akou takou autonómiou a dodržiavaním kultúrnych a sociálnych práv, nemal by to byť problém. Avšak málokedy sa vo svete stretnete s takýmto tolerantným prístupov existujúcich štátov k neuznaným národnostným menšinám. Stačí si spomenúť napríklad na Kurdov, alebo čínskych Ujgurov. Okrem rešpektovania týchto práv však národy bez vlastného štátu nemôžu účinkovať napríklad ani na futbalových majstrovstvách sveta či Olympijských hrách.