SLÁVNY DEŇ VEĽKÉHO VÍŤAZSTVA SLOVÁKOV
Slovensko – Svetová krajina.
Snímka: internet
Slávny deň veľkého víťazstva Slovákov
Revolučné vrenie v Európe v 19. storočí neobišlo ani habsburskú monarchiu. 13. marca 1848 vypukla revolúcia vo Viedni a 15. marca v Pešti. Nepokoje prinútili dvor k likvidácii absolutizmu a k rozšíreniu občianskych práv a slobôd. Štúr, Hurban a Hodža nové pomery privítali s nádejou v slobodnejší a dôstojnejší občiansky život. Štúr aj po skončení revolúcie nazýval deň 22. septembra 1848 „dňom veľkého víťazstva Slovákov“.
Vlastenectvo skutkov
U najvýznamnejšieho Slováka Ľudovíta Štúra to nebolo vlastenectvo reči, ale vlastenectvo skutkov, pretože najkrajšie slová sú skutky a týmto sa nepochybne Ľudovít Štúr riadil. Keď bolo treba, aby si ľudia na území Uhorska, ktorí boli Slovákmi, porozumeli, tak sa postavil za spisovnú slovenčinu. Keď chcel dať dokopy roztratené ostrovy Slovákov, tak prišiel so Slovenskými národnými novinami. A ak to bolo málo, išiel do uhorského snemu a tam bojoval ako významný politik. A ak aj to bolo málo, tak zobral do ruky zbraň a bol jedným z revolučných vodcov v rokoch 1848 – 1849.
Ľudovít Štúr/snímka: rtvs.sk
Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848 od Petra Michala Bohúňa
Žiadosti slovenského národa
V čase, keď sa aj ostatné nemaďarské národy v monarchii hlásili k duchu doby a požadovali svoje národné práva, vystúpili i Slováci so svojim programom, ktorý sformulovali do 14. bodov v Žiadostiach slovenského národa. Vzišli ako kompromisné riešenie po predchádzajúcich tzv. Liptovských žiadostiach (28. marca 1848) a Žiadostiach slovenského národa v stolici nitrianskej (28. apríla).
Na fare u M. M. Hodžu
Žiadosti slovenského národa boli 10. mája 1848 skoncipované v Liptovskom Mikuláši na fare u M. M. Hodžu a 11. mája verejne prednesené na zhromaždení v kúpeľoch Ondrašová (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) za minimálnej účasti obyvateľov.
Z textu Žiadostí/snímka: napalete.sk
Zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu.
Zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu
Žiadosti okrem občianskych práv deklarovali Slovákov ako samobytný národ a v tomto zmysle požadovali právo na vlastný národný snem, slovenskú zástavu, národné školy a právo používať slovenský jazyk v úradnom styku. Uhorská vláda, ktorú viedol gróf Lajos Batthányi, však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač skôr, ako mohli byť Žiadosti doručené kompetentným inštitúciám – do Viedne cisárovi, uhorskému snemu a vláde. Uhorská vláda mala už totiž v tom čase informácie o chystanom zjazde Slovanov, ktorého podnet vzišiel z aprílových rokovaní Ľ. Štúra a Chorváta I. Kukuljevića vo Viedni.
Slovanský zjazd
Slovanský zjazd sa konal v Prahe v dňoch 2. – 12. júna 1848 za účasti intelektuálnej elity slovanských národov prevažne z habsburskej monarchie. Jeho cieľom bolo reagovať na novovzniknuté pomery v krajine a nájsť spoločný postup Slovanov pri presadzovaní národných požiadaviek. Predsedom Slovanského zjazdu sa stal František Palacký. Keďže účastníkov zjazdu bolo viac ako 300, vytvorili sa tri sekcie – najpočetnejšiu česko-slovenskú viedol P. J. Šafárik, ďalšou bola poľsko-ukrajinská a juhoslovanská. Na poradách sa Štúrove názory na budúci osud monarchie dostali do protirečenia s Palackého austroslavickou orientáciou. Napokon Štúr v záujme dosiahnutia jednotného stanoviska v istom zmysle svoje pôvodné zámery modifikoval. Účastníci zjazdu prijali dokument Manifest k európskym národom, v ktorom odsúdili potláčanie národov. Slovanský zjazd bol predčasne ukončený kvôli vypuknutiu pražského povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili aj Štúr, Hurban a Hodža, sa skončili porážkou. Za týchto okolností sa Štúr s Hurbanom rozhodli Prahu opustiť. Prinútil ich k tomu i novovydaný zatykač pre účasť na pražských barikádových bojoch. Štúr po odchode z Prahy v lete 1848 pôsobil v Záhrebe ako redaktor chorvátskych novín Slavenski Jug. Zároveň spolupracoval na organizácii vojenských príprav a získaní vojenskej pomoci proti uhorskej vláde, keďže všetky dovtedajšie pokusy o spravodlivejšie vyriešenie národných pomerov stroskotali.
Slovanský zjazd v Prahe dňa 3. júna 1848/snímka: Literárny archív SNK
V dome pani Koléniovej vyhlásil Ľ. Štúr nezávislosť slovenského národa/snímka: TASR
Slovenská národná rada
16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a za účasti približne 200 Slovanov vytvorená Slovenská národná rada (ďalej len SNR) ako hlavný politický orgán Slovákov. Osemčlenná SNR pozostávala z troch politických, troch vojenských členov a dvoch tajomníkov. Ako politickí členovia ju viedli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vojenskými veliteľmi boli B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček. B. Nosák a D. Bórik získali funkciu tajomníkov. SNR mala mať dočasný charakter a po konsolidácii pomerov mala byť nahradená riadne volenými kandidátmi. Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska. S vedomím viedenskej vlády uskutočnila SNR v septembri 1848 vojenskú výpravu na Slovensko. Z Viedne sa pohlo asi 500 dobrovoľníkov smerom na južnú Moravu a odtiaľ k západoslovenským hraniciam. Začiatok povstania sa sústredil najmä na myjavský a brezovský kraj. Pôvodne SNR plánovala obsadiť centrum územia – Turiec, odkiaľ by sa povstanie postupne rozšírilo na celé Slovensko. Nový strategický plán vychádzal najmä z dôvodu, že na západnom Slovensku žili poväčšine národne prebudení obyvatelia (nezanedbateľný bol vplyv J. M. Hurbana, ktorý tu ako kňaz pôsobil), ale aj kvôli možnosti ústupu k hraniciam v prípade nezdaru vojenských operácií. Výzbroj a výstroj povstalcov bola totiž na veľmi nízkej úrovni. Nezanedbateľným dôvodom zmeny plánu bol aj sociálny faktor – na kopaničiarov, ktorí tu bývali, sa nevzťahovalo nariadenie o zrušení poddanstva, čo mohlo byť ďalším z motivačných faktorov pre účasť v dobrovoľníckom vojsku. Na Myjave našla Slovenská národná rada svoje sídlo v dome pani Koléniovej, vdovy po evanjelickom farárovi.
Slovenské povstanie a samostatnosť Slovenska
Povstanie bolo oficiálne vyhlásené 19. septembra 1848. Na myjavskom verejnom zhromaždení proklamoval Ľudovít Štúr v mene SNR samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Zároveň vyzýval do boja za národné a sociálne práva.
Expozícia Múzea Slovenských národných rád v Myjave/snímka: Štefan Puškáš/TASR
Snímka: pofis.sk
Dobrovoľníci
Dobrovoľníci pomerne rýchlo získavali posilu. V druhej polovici septembra sa ich počet zvýšil na 6 000.
Slávny deň veľkého víťazstva Slovákov – 22.9.1848
Najväčším víťazstvom, ktoré si Štúr osobitne cenil, bolo obsadenie Brezovej pod Bradlom 22. septembra 1848, kde dobrovoľníci úspešne odrazili útok nepriateľského vojska.
„Štúr aj po skončení revolúcie nazýval tento deň dňom veľkého víťazstva Slovákov“.
Svedčí o tom i jeho list J. M. Hurbanovi z 22. septembra 1849. Brezovskí maďarskí úradníci a zemania zo strachu zutekali a SNR miesta úradníkov obsadila národne orientovanými Slovákmi. List osobného rázu, ktorý písal Štúr v deň ročnej pamiatky víťazstva Slovákov 22. septembra 1849. Spomenutý Svetuš je syn J. M. Hurbana – Svetozár Hurban, neskôr Vajanský.
*Šarac – meno, ktorým Štúr pomenoval svojho koňa podľa príkladu kráľoviča Marka zo srbských národných piesní/snímka: stur.sk
Štúrovci na obraze národných buditeľov od Jany Krivošovej v malom evanjelickom kostole v Bratislave
Pokus o vyhlásenie slovenského kniežatstva
Politické udalosti na jeseň 1848 dostali rýchly spád. Po zavraždení cisárskeho komisára a hlavného vojenského veliteľa grófa Lamberga v Budíne vyhlásil Ferdinad V. v Uhorsku stanné právo a rozpustil uhorský snem. Radikálni Maďari vyhlásenie cisára neakceptovali a vytvorili revolučný Výbor na obranu vlasti, ktorý plnil funkciu dočasnej uhorskej vlády. Po vypuknutí viedenskej revolúcie začiatkom októbra opustil panovník hlavné mesto a uchýlil sa do Olomouca. Počas týchto udalostí našlo opäť svoje uplatnenie aj slovenské dobrovoľnícke vojsko. V tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do februára 1849, tvorili dobrovoľníci samostatné stotiny v cisárskom vojsku, ktoré bojovalo proti maďarskému revolučnému vojsku. Počas výpravy prešiel Štúr s dobrovoľníkmi územie severného Slovenska od Čadce po Prešov. Spojeným vojskám sa podarilo dočasne vytlačiť maďarskú armádu za rieku Dunaj. Začiatkom marca 1849 nový panovník František Jozef I. rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vydal oktrojovanú ústavu (t.j. ústava vydaná bez súhlasu snemu). Okrem uznania niektorých občianskych práv ústava výrazne posilnila viedenskú centralizáciu, vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, právny a súdny systém. Tým sa oslabilo nezávislé postavenie Uhorska. Štúr so svojimi spolupracovníkmi sa pokúšali využiť situáciu v krajine a ponúknuť panovníkovi konkrétny program realizácie slovenských pomerov v rámci habsburskej monarchie. V marcovom prosbopise sa žiadalo zriadiť slovenské kniežatstvo, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde, ale priamo orgánom viedenskej vlády. Na základe národnej rovnoprávnosti mal Slovensko reprezentovať vlastný snem. Prosbopis odovzdala slovenská deputácia, vedená J. Kozáčkom 20. marca 1849 v Olomouci cisárovi.
Deň, keď Maďari dostali poriadny világoš
Koncom marca 1849 sa situácia na bojisku obrátila a začala sa vyvíjať v prospech Maďarov, ktorí vytláčali cisársku armádu z Uhorska. V apríli vyhlásil uhorský snem samostatnosť Uhorska a L. Kossuth bol vymenovaný za jeho guvernéra. Za týchto okolností uzavrel panovník dohodu s ruským cárom Mikulášom I., ktorý mu prisľúbil vojenskú pomoc. V priebehu júna až augusta 1849 potom prebiehala tzv. letná výprava slovenských dobrovoľníkov, ktorí spoločne s rakúskou a ruskou armádou definitívne potlačili maďarskú revolúciu. 13. augusta 1849 pri Világoši maďarská armáda kapitulovala. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave.
Snímka: mandiner.hu
Snímka: TASR/Štefan Puškáš
Dostaneš világoš!
Tieto slová u nás zľudoveli. Znamená to dostať výprask. Pôvod to má v bitke, ktorá sa uskutočnila 13.8.1849 pri obci Világoš (dnes Șiria).
