Svetové slovenské vynálezy

Slovensko – Svetová krajina.

Pokračovať

Snímka: facebook.com /vojenska.historia.sk

Vrtuľník

Ján Bahýľ, majiteľ takmer dvadsiatky technických patentov. Ako armádny dôstojník viedol projekciu a stavbu vojenských opevnení. Slovenský rodák Ján Bahýľ sa narodil 25. mája 1856 v malej dedine Zvolenská Slatina. Bolo to len pár mesiacov po tom, ako zomrel Ľudovít Štúr. V roku 1888 sa zúčastnil vzduchoplaveckej výstavy vo Viedni. Práve tam ho po prvýkrát očarili lietajúce stroje, aviatika, ale aj myšlienka, že ľudia by mohli jedného dňa naozaj lietať. Po nejakom čase sa mu podarilo zhotoviť parný tank. Vďaka predaju tanku získal dostatok finančných prostriedkov, aby sa mohol pustiť do projektu, ktorý v tom čase nemal obdoby. Cieľ bol jasný, zhotoviť vrtuľníkové vozidlo. V roku 1894 úspešne zostrojil a otestoval vznášajúce sa balóny so vzdušnou turbínou, na ktoré mu boli udelené aj patenty. V pláne mal však konštrukciu vrtuľníka s dvoma stupňami štvorlistových ružíc s motorovým pohonom na benzín. Ten sa mu podarilo úspešne dokončiť v Bratislave. Ján Bahýľ následne v roku 1895 obdržal patentnú listinu č. 3392 od samotného cisára Františka Jozefa l. Už v roku 1903 so svojim vynálezom vzlietol do výšky 1,5 metra a v roku 1905 v Bratislave preletel vzdialenosť 1500 metrov. Túto udalosť zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná organizácia.

Padák

Jeho vynálezca Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Smoleniciach, v roku 1912 sa stal svedkom tragickej nehody, ktorá mu zmenila život. Otrasený týmto zážitkom sa začal zaoberať možnosťou skonštruovať padákovú konštrukciu a už v roku 1913 mal hotový prvý prototyp, ktorý odovzdal na posúdenie americkým úradom. V roku 1914 mal Banič predviesť padák zástupcom patentového úradu, letectva USA i verejnosti, no keďže jeho vynález veľa dôvery nevzbudzoval, musel ho predviesť osobne a zoskočiť s ním zo strechy 15 poschodovej budovy. Banič dokázal bezpečne pristáť a svoj vynález obhájiť. V roku 1920 sa Banič vrátil do rodnej obce, kde v ústraní pracoval ako murár. Málokto vie, že v roku 1930 Banič so svojím bratom a spoločnými kamarátmi objavili jaskyňu Driny pri Smoleniciach.

Snímka: facebook.com /vojenska.historia.sk

Snímka: rodacirodakom.sk

Elektromotor

Štefan Anián Jedlik sa narodil 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v chudobnej roľníckej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Liptova. V roku 1828 náš rodák ako prvý na svete objavil možnosť premeny elektrickej energie na mechanický otáčavý pohyb – elektromotor. Ten pracoval na elektromagnetickom princípe. Pri svojich experimentoch použil elektromotor na pohon malého modelu vozíka, právom je tento vynález považovaný za jeden z prvých krokov vývoja elektromobilu. Skonštruoval niekoľko demonštračných, fyzikálnych a elektrotechnických prístrojov. Dokonca aj zariadenie na výrobu sódovej vody. Zostrojil malú štvorkolesovú elektrickú lokomotívu. Medzi významné vynálezy Štefana Aniána Jedlíka patria tiež rúrkový zberač blesku, vlnový stroj na ktorom demonštroval vlnenie na vodnej hladine tiež prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok. Celkovo je evidovaných cez osemdesiat Jedlíkových objavov a vynálezov.

Strunové hudobné nástroje

Ján Dopjera sa narodil v roku 1893 v Strážach a už ako tínedžer sa presťahoval do USA. Na predmestí Los Angeles si otvoril stolársku dielňu, v ktorej opravoval a neskôr aj vyrábal husle, gitary a iné nástroje. Jedného dňa ho navštívil majiteľ kabaretu s požiadavkou, aby vymyslel spôsob, ako zosilniť zvuk gitary v jeho orchestri. Dopjera problém vyriešil a už v roku 1926 požiadal o patent na celokovovú gitaru s tromi rezonátormi. Dopjera s bratmi a ďalšími založili firmu National String Instrument Corporation, ktorú však neskôr kvôli nezhodám opustili a založili firmu DOBRO – od slov Dopiera Brothers (bratia Dopierovci). Práve v tejto firme Dopjera vynašiel ďalší strunový vynález – gitara oproti predchádzajúcej už nebola celokovová, ale drevená a namiesto troch rezonátorov bol jeden umiestnený v strede. Vďaka tomu mal nástroj oveľa čistejší a aj zvonivejší zvuk. Slovák dal svetu výnimočnú gitaru, ktorú si zamilovali aj hviezdy ako Eric Clapton, Bob Dylan či John Lennon.

Snímka: quora.com

Snímka: plus7dni.pluska.sk

Tepelné čerpadlo

Génius energetiky a techniky. Vynálezca prvého tepelného čerpadla na svete Aurel Stodola sa narodil 11. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Zmaturoval v Košiciach a následne pokračoval vo vzdelávaní v Zürichu. Aurel Stodola sa do dejín zapísal aj skutočnosťou, že bol učiteľom génia Alberta Einsteina. V roku 1915 sa mu v spolupráci s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom podarilo skonštruovať pohyblivú umelú ruku. Neskôr na rovnakom princípe skonštruovali protézy chodidiel a nôh. Svoj najväčší a najznámejší úspech zaznamenal v odbore parných turbín. Jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárstva. Aurel Stodola bol taktiež konštruktérom prvého tepelného čerpadla na svete, ktoré dodnes funguje vo Švajčiarsku a vykuruje radnicu v Ženeve odoberaním tepla z vody jazera.

Rádiový prenos

Génius Jozef Murgaš sa narodil 17. februára 1864 v Jabríkovej a neskôr sa odsťahoval do USA. Práve tam sa stal priekopníkom bezdrôtovej telegrafie. Murgašovi v roku 1903 a 1904 uznali dva patenty – Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Murgašovi patrí prvenstvo v bezdrôtovom prenose hovoreného slova. 27. apríla 1905 sa konala prvá skúška Murgašových patentov (prenos bezdrôtových správ nad pevninou). Z Wilkes-Barre do 30 km vzdialeného Scrantone. Prvá správa prišla do Scrantonu: “Zdar vynálezcovi“ Do Wilkes-Barre prišla odpoveď : „Sláva Bohu na výsostiach“. Prvý krát v histórii došlo k bezdrôtovému prenosu správ nad pevninou bez rušenia na veľkú vzdialenosť. 10. augusta 1905 Americký prezident Theodor Roosevelt osobne navštívil Murgašove laboratórium, Murgaš mu predviedol ukážku svojho nového systému prenosu, uchvátený prezident mu prisľúbil vládnu podporu. 23. novembra 1905 sa konali oficiálne skúšky. Skúška dopadla nad očakávania, prenos bol uskutočnený medzi Wilkes-Barre a mestom Scranton, ale depešu zachytili aj v 200 km vzdialenom Brookline. V tom istom roku počas búrky Murgašov pomocník Stegner zachytil v éteri prvý ľudský hlas na zemi, ktorý patril Jozefovi Murgašovi.

„Počujete ma? Počujete ma? Počuje ma niekto?“

Snímka: rodacirodakom.sk

Snímka: rodacirodakom.sk

Optika

Svetový optik a vynález svetového významu. Doslova spôsobil prevrat vo fotografovaní. Jozef Maximilián Petzval sa narodil 6. januára 1807 v Spišskej Belej. Bol slovenským fyzikom, matematikom a vynálezcom. Pokladá sa za zakladateľa modernej optiky. Počas svojho života sa venoval rôznym oblastiam, avšak osobitnú pozornosť venoval optike. S tým sa spájajú aj jeho najvýznamnejšie výpočty fotografických objektívov. Ako prvý v roku 1840 dokončil návrh dvoch objektívov, portrétového a krajinkárskeho. Išlo o mimoriadny svetový vynález. Jeho objektív totiž umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. Čo teda znamenalo, že expozícia trvala menej ako minútu, čo bolo na vtedajšiu dobu neuveriteľné. Petzval pripravil aj koncepty ďalekohľadov, premietačiek či zlepšenia mikroskopu. V prvej polovici 19. storočia tak položil základ modernej fotografie.

Čerpadlá so stlačeným vzduchom

Jozef Karol Hell sa narodil 15. mája 1713 v dnešných Štiavnických Baniach. Už ako 23 ročný navrhol svoj prvý vahadlový čerpací stroj drevenej konštrukcie. V roku 1738 dva takéto stroje postavil. Dokázali čerpať za minútu 200 litrov vody do výšky 80 metrov. Bola to Hellova originálna konštrukcia, ktorá nemala obdobu na celom svete. V roku 1744 navrhol a v roku 1749 postavil ďalší svoj vynález svetového prvenstva. Vodnostĺpcový stroj. Princíp fungovania by sa mohol zjednodušene prirovnať k parnému stroju. Namiesto tlaku pary však využíva tlak vody privádzanej do piestu vysoko tlakovým potrubím z prevýšeného jazera. V roku 1753 prišlo Hellovo ďalšie svetové prvenstvo. Skonštruoval a postavil prvý stroj poháňaný stlačeným vzduchom. Tieto stroje sa rozšírili do Ameriky a do celého sveta. Zmodernizované konštrukcie slúžia ešte aj dnes na čerpanie ropy. Ako pohon slúži zemný plyn pod vysokým tlakom. Medzinárodný vedecký úspech dosiahol aj jeho brat Maximilián. Patril k svetovo uznávaným astronómom. Pomenovali po ňom aj kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km. Od 31. júla 2000 nesie jeho meno tiež planétka (3727) – Maxhell.

Snímka: slovakiana.sk/wikipedia

Snímka: tasr/perfekt.sk

Segnerovo koleso

Ján Andrej Segner sa narodil 9. októbra 1704 v Bratislave. Bol vynálezca, matematik lekár, fyzik, astronóm a botanik. Označujú ho za „otca“ vodných turbín, jeho vynález tzv. Segnerovho kolesa (reaktívny vodný motor) poslúžil pri rozvoji raketovej techniky v 20. storočí. Vynájdením – Segnerovho kolesa sa stal jedným z najvýznamnejších fyzikov osemnásteho storočia. Konštrukcia vynálezu funguje na princípe efektu prúdu vody vytekajúceho z valcovej nádoby, ktorá ma na dne veľa horizontálnych ramien zatočených v jednom smere. Voda pretekajúca cez ramená otočí celú nádobu späť v opačnom smere. Bol považovaný za popredného prírodovedca svojej doby. Bol členom Pruskej akadémie vied v Berlíne a Kráľovskej spoločnosti v Londýne a Ruskej akadémie vied v Petrohrade. Jeho rodný dom stojí dodnes v Bratislave – patrí do zoznamu chránených kultúrnych pamiatok. Krátko po jeho smrti v Správe o živote J. A. Segnera o ňom napísali: „Väčšina učencov je užitočná len svojimi vedeckými prácami. Segner však bol užitočný aj svojím životom. Exemplárnejší príklad sa nedá uviesť. Bol to čestný muž, priateľský k ľuďom, dobrého srdca, dobromyseľný. Bol ochotný pomôcť, bol nepriateľom chvastúnstva a nepravdy, súcitný a dobročinný, kde len mohol“.

Vinea

Docent Ján Farkaš sa narodil 30. apríla 1923 v Modre. Pochádzal zo starej vinohradníckej rodiny. Po Jánovej starej mame Zuzane Kellenbergerovej siahal tento modranský rod až do trinásteho storočia. Ján Farkaš pracoval v pezinských vinárňach, kde dostal neľahkú úlohu – vytvoriť lacný a chutný nápoj bez alkoholu, ktorý by konkuroval nápojom zo zahraničia. Fakaš mal v úmysle vymyslieť nápoj, ktorý by bol prírodný, osviežujúci a netradičný zároveň. Chcel, aby nápoj nemusel obsahovať konzervanty, byť pasterizovaný a mal chuť hrozna. Spolu s kolegami preto vyvinuli nápoj zo zvyškov hroznového muštu, ktorý vznikal pri výrobe stolových vín. Samotná značka Vinea vznikla v roku 1973 a málokto vie, že toto slovo pochádza z latinčiny a znamená Vinohrad. Čo je však ešte zaujímavejšie, názov vymysleli dcéry Jána Farkaša. V roku 1980 Vineu začali plniť do 0,7 litrových fliaš a v polovici osemdesiatych rokov ju ako jeden z mála nápojov zo socialistického bloku začala vyvážať do USA a Kanady, kde sa stala dôstojným konkurentom pre tamojšie sladené nápoje. Ján Farkaš bol muž činu, vedec, pedagóg, autor dvoch skvelých kníh o víne (Všetko o víne, Technológia a biochémia vína), ktoré Medzinárodná organizácia pre vinič a víno v Paríži vyhodnotila ako knihy roka. V pamäti národa však zostane najmä ako vynálezca geniálneho prírodného nápoja.

Snímka: geocaching.com/dobrenoviny.sk

Snímka: Vladimír Šimíček

Zrýchlený počítač

Možno to ani neviete, ale jeho vynálezy používate práve teraz vo svojej hernej konzole alebo v počítači. Patrí medzi svetových IT géniov a jeho firmy nájdete medzi najlepšími svetovými technologickými lídrami. Ing. Radoslav Danilák PhD. sa narodil 28. február 1969 v Prešove. Je slovenský vysokoškolský pedagóg, podnikateľ, inovátor, hardvérový architekt, držiteľ štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. Rado Danilák vyrába a projektuje počítačové čipy. Na konte má už približne dvesto patentov. V roku 1998 odišiel do USA. Tam začínal v spoločnosti Gizmo Technologies ako hlavný architekt procesora x86-64. Následne prešiel do Toshiby, kde pracoval ako procesorový architekt a spoločne so svojím tímom vyvíjal čip do PlayStation 2. V spoločnosti NVIDIA bol šéfdizajnérom čipsetu nForce4. Podieľal sa na vývoji čipu Nvidia Fermi, použitého v Číne na budovu superpočítača Tianhe-1A. V roku 2006 spoluzaložil firmu SandForce kde navrhol SSD controller pre MacBook Air, a v roku 2010 firmu Skyera produkujúcu sofistikovaný úložný priestor vo veľkosti škatule od pizze. V roku 2016 spoluzaložil v Silicon Valley spoločnosť Tachyum, ktorú riadi. So spoločnosťou Tachyum vyvíja širokospektrálne aplikovateľný procesor Prodigy s ambíciou vyriešiť problémy fyzikálnych vlastností čipov určených pre datacentrá a vysokovýkonné počítače s ohľadom na ekologickú udržateľnosť technologického pokroku.

Číra káva

Clear Coffee hlási revolúciu vo svete kávy. Košický vynálezca Dávid Nagy ohúril unikátnym nápojom: Vyzerá ako minerálka, no chutí ako káva. Prišiel s nápadom vyrobiť priesvitnú kávu. Prvá bezfarebná káva na svete. Od nápadu do finálneho riešenia mu trvalo dva roky, kým bol so svojím výrobkom spokojný. Receptúru mladý Košičan odmieta prezradiť. Cieľom Clear Coffee bolo vytvoriť úplne nový kávový nápoj, ktorý chutí ako káva, nakopne ťa ako káva, ale práve vďaka svojej čírosti nápoj nepôsobí nepriaznivo na belosť zubov. Nápoj neobsahuje žiadne konzervačné látky, arómy, stabilizátory, cukry a ani sladidlá.

Snímka: David Nagy, CLRCFF/cas.sk

Snímka: lesy.sk/quark.sk

Greinerov výškomer

Slovensko je známe svojimi lesmi a práve pán Greiner v rokoch 1826-1828 spravoval lesy v Jelšave. Bol popredným lesným hospodárom. Pod jeho ochranou bolo až 69 ha lesa. Bol to práve on, kto zostrojil ,,Greinerov výškomer“. Čo týmto vynálezom dosiahol? Meral výšku stromov. Pripisuje sa mu ale aj niečo iné. Ako prvý dokázal určiť najvyšší vrch Tatier. Viedli sa dlhé nezhody a každý pripisoval prvenstvo tomu štítu, ktorý mal hneď za domom. Greiner pomocou meraní, výpočtov a pozorovaní určil ako najvyšší vrch Gerlachovský štít. Ten má toto prvenstvo dodnes. V Jelšave sa oženil s Máriou Glószovou a spolu mali deväť detí. Po ovdovení v roku 1857 sa znovu oženil s Otíliou Szinowitzovou z Banskej Bystrice, deti však už nemali. Ľudovít Greiner je pochovaný na cintoríne v Jelšave po boku svojej prvej manželky a dcéry. Jeho hrob aj s náhrobkom je národnou kultúrnou pamiatkou.

Bioplast

Bioplasty zo Slovenska obdivuje aj svet. Slovenský vedec Pavol Alexy z STU vyvinul plne degradovateľný ekologický bioplast – Nonoilen, ktorý vo svojich produktov využije globálna značka Curaprox. Vývojom a využívaním biorozložiteľnej kefky žije stále viac ľudí na Slovensku. Spolupráca FCHPT (Fakulta chemickej a potravinárskej technológie) STU v Bratislave, Ústavu polymérov SAV a firmy PANARA dokazuje, že slovenská veda má potenciál a oplatí sa do nej investovať. Na svetovom trhu zatiaľ nemáme konkurenciu. V Nitre spúšťa masovú výrobu bioplastov. Vďaka vzájomnej podpore nielen vznikol, ale je i komerčne využitý materiál, ktorý svojimi vlastnosťami predstavuje ozajstné riešenie úplného ekologického využitia plastov, a to v celom životnom cykle – od výroby až po odpadové hospodárstvo. V súčasnosti je Nonoilen testovaný a pilotne uvádzaný do praxe vo viacerých slovenských aj zahraničných firmách.

Snímka: Tomáš Hrivňák/obkec.azet.sk

Snímka: auto.pravda.sk/fm.rtvs.sk

Lietajúce auto

Revolučný vynález zo Slovenska. Slovák Štefan Klein je vynálezcom a autorom myšlienky lietajúceho auta. Inšpiráciou bol lietajúci automobil z francúzskeho filmu Fantomas sa hnevá (vo filme voz Citroën, v ktorom účinkoval o. i. legendárny komik Louis de Funès). V roku 1989 sa začala možno písať aj revolúcia v doprave. Lietajúce auto slovenského konštruktéra Štefana Kleina, ktoré vtedy začínalo vznikať, dnes zaujalo v zahraničí. S prácami sa začalo už v roku 1990, kedy vznikla prvá verzia tohto stroja pod názvom Aeromobil 1.0. Na prvý pohľad vyzerá ako športové vozidlo a jazdiť s ním možno po cestách, po rozbalení do leteckej verzie ale dokáže vzlietnuť a pripomína malé lietadlo. Klein, ktorý stál už skôr za prvým slovenským lietajúcim automobilom AeroMobil, už pripravuje ďalší prototyp AirCar. Nové dvojmiestne lietajúce auto AirCar slovenského vynálezcu a dizajnéra Štefana Kleina absolvovalo najdlhší let a pristálo na medzinárodnom letisku v Bratislave. Následne by sa toto lietajúce auto mohlo dostať k zákazníkom. Bude sa jednať o prvé sériovo vyrábané lietajúce auto na svete. Ani nie dva roky potom, čo vozidlo AirCar slovenského vynálezcu a dizajnéra Štefana Kleina absolvovalo prvý testovací let, získal stroj certifikát letovej spôsobilosti od Dopravného úradu SR.

Elektrobicykel z 3D tlačiarne

Slováci ako prví na svete zostrojili jedinečný e-bike, vytlačený na špeciálnej 3D tlačiarni. Ide o Teslu medzi bicyklami, ktorú vyrobia na mieru. Na vývoji 3D bicykla už dlhý čas pracovali dizajnéri slovenskej spoločnosti Paul+Murin a KINAZO DESIGN. Pokroková technológia výroby pridávaním kovov umožňuje tlačiť rámy priamo z 3D dát spekaním kovov laserom. Takýto bicykel z jedného kusa kovu bolo doteraz možné vyrobiť len v karbóne, ale v hliníku by bol takmer nerealizovateľný, toto umožňuje iba 3D tlač.

Snímka: trend.sk

Snímka: startitup.sk

Mechanické pero

Eduard Penkala bol Slovák, ktorý ako prvý na svete vyrobil mechanické pero. 18. apríla 1871 sa v Liptovskom Mikuláši narodil Eduard Penkala, vďaka ktorému mohli ľudia prestať používať husie perá s atramentom. Liptáci naňho môžu byť právom hrdí. Eduard Penkala má na konte viac ako 70 vynálezov. Jeden z nich je obzvlášť unikátny. Penkalovi sa podarilo zmodernizovať celý svet. Väčšinu svojho voľného času trávil nad rôznymi vynálezmi. V roku 1906 sa mu oficiálne podarilo patentovať systém automatickej ceruzky, ktorá bola v tom čase absolútne revolučnou novinkou. Neskôr sa Penkala stretol s bratmi Mosterovcami, s ktorými založili spoločnosť na výrobu písacích pier, ktorej názov bol „PEN.“ Názov bol utvorený z prvých troch písmen Penkalovho meno, no nie každí vie, že korene tohto vynálezu a aj názvu siahajú na územie Slovenska. Továreň na výrobu mechanických pier každým rokom narastala, až sa zaradila medzi tie najväčšie v Európe. Spoločnosť funguje dodnes, avšak pod menom TOZ. Automatická ceruzka a pero sa postupom času stali všade vyhľadávaným hitom, či už na domácom alebo zahraničnom trhu. Nastala niečo ako penkalománia a tento život zjednodušujúci vynález sa rozšíril po celom svete. Môžeme bez výčitiek povedať, že Penkala sa podieľal na vývoji európskej civilizácie.

Traky

Milan Rastislav Štefánik narodený 21. júla 1880 v Košariskách prišiel aj s mnohými vedeckými návrhmi a vynálezmi. Traky, vtedy známe ako „hozentrágle“, vynašiel práve Štefánik. Keď sa tým v liste pochválil svojmu otcovi a evanjelickému farárovi Pavlovi Štefánikovi, ten mu napísal jasnú odpoveď: „Tvoj vynález je jednoduchý a praktický. V krajčírstve to spôsobí revolúciu. Všetci fabrikanti gombíkov budú na teba hromžiť. Bodaj by sa tak stalo.“ Traky sú dodnes módnym doplnkom pre nejednu slávnu osobnosť. M. R. Štefánik si ho dal patentovať a vynález bol zaevidovaný pod číslom 364 271 dňa 15. 3. 1906 na meno svojho priateľa Martina Benku. Toto vylepšenie ho napadlo na Mont Blancu počas jedného zo svojich šiestich výstupov, keď musel zakaždým odopínať šesť gombíkov. Vieme si predstaviť aké to muselo byť v takej zime, ako na najvyššom končiari Európy vládne, nepraktické. Rozhodol sa teda dopredu umiestniť zápinky, vďaka ktorým bude odopínanie gombíkov zbytočné. No Štefánik nezostal len pri „móde“. Vynašiel aj „rychlovazač“, čo je obdoba dnešnej rýchloväzby, či skladaciu fajku. Z astronomických kúskov vylepšil prístroj na pozorovanie slnka, tzv. spektroheliograf. Vymyslel aj loď poháňanú skrutkou, alebo pedálmi na spôsob bicykla, pákový lis, samočinnú výhybku, či dokonca elektrický prístroj na sčítavanie hlasov.

Snímka: anc/1.pluska.sk/slovenský národný archív

Snímka: 1.pluska.sk

Šachový automat

Považovali ho za génia, nazvali ho Da Vincim z Bratislavy. Ján Vlk Kempelen sa narodil 23. januára 1734 v Bratislave. Základnú školu vyštudoval v Bratislave. Neskôr šiel do Viedne na štúdium filozofie a práva. Kempelen sa po úspešných štúdiách vrátil do Bratislavy. Stal sa tajomníkom dvornej komory. Ovládal šesť jazykov, ale viac ako úradnícka kariéra ho zaujímala technika. Uznávala ho aj cisárovná Mária Terézia. Ako dvadsaťpäťročného ho Mária Terézia vymenovala za riaditeľa soľných baní. V soľných baniach zaviedol výťah poháňaný koňmi. Zmodernizoval zariadenia a vytvoril lepšie podmienky pre baníkov. Skonštruoval čerpadlo zásobujúce Bratislavský hrad vodou z Dunaja. V Bratislave navrhol pontónový most cez Dunaj a na Žitnom ostrove zavodňovacie zariadenie. Jeho najslávnejším vynálezom bol šachový automat, ktorý mal podobu Turka v životnej veľkosti. Zo súboja zväčša vyšiel ako víťaz. V šachu porazil Napoleona, potrápil ruské veľkoknieža Pavla, pruského kráľa Fridricha II. aj ruskú cárovnú Katarínu II. O jeho konštrukcii sa dlho nevedelo nič konkrétne, podľa všetkého však vnútri sedel živý človek – super šachista. Kempelen sa zaslúžil o niekoľko svetových prvenstiev: o prototyp protéz, o jedno z prvých zariadení na písanie pre nevidiacich, o prvý patent na parnú turbínu. Peniaze za Turka-šachistu mu umožnili skonštruovať hovoriaci stroj.

Skladací kontajner

Slovenský vynálezca Ladislav Karpíšek nominovaný na Nobelovu cenu zažil rok, keď si nechal zaregistrovať viac patentov než slávny Thomas Alva Edison. A jeho vynálezy vzbudili obrovský záujem u Rusov či dokonca Iráncov. Ladislav Karpíšek, rodák zo Sabinova, dobyl svet vynálezov. Na konte má vyše 1 200 patentov. Narodil sa 20. júna 1924 v Sabinove, no vyrástol v Kremnici. V roku 1939 sa spolu s rodičmi presťahoval do Prahy. Počas 2. svetovej vojny bol v rámci jednotiek Technische Nothilfe nasadený pol roka v Nemecku na odstraňovaní následkov bombardovania. V roku 1952 emigroval cez Nemecko do Austrálie. Pracoval pre spoločnosti Brambles a TNT, v roku 1970 založil vlastnú spoločnosť Technosearch. Medzi jeho úspešné projekty patrí napríklad rotačný spaľovací motor, prvý skladací prepravný kontajner na svete, uzavretý pásový dopravník, prenosný prístroj na dialýzu a mnohé ďalšie. V súčasnosti pracuje napríklad na zariadení na odsoľovanie morskej vody či výrobu energie z mora. Za výskum v oblasti tzv. čistej energie (Clean Energy) bol nominovaný na Nobelovu cenu.

Snímka: austrade.gov.au/playtvak.cz

Snímka: internet

Gertingerov patent na výrobu cukru

Medzi priekopníkov a vynálezcov prácnych spôsobov získavania cukru patril prešovský lekárnik Samuel Ján Gertinger (1754 – 1813), ktorý ako prvý človek v bývalom Uhorsku získal z vtedajšieho jedného funta (560g) repy jeden jót (1,78g) tvrdého cukru. Gertinger skúmal možnosti, ako by sa dal získať z repy cukor, o čom sa vo vtedajšej odbornej tlači uverejnilo niekoľko hypotetických článkov, no zatiaľ sa to v praxi nikomu nepodarilo, až jemu, v roku 1801. Gertinger zostrojil zariadenie vlastnej konštrukcie, na ktorom vyrobil malé množstvo cukru. Na extrahovanie cukru použil nemecké technológie, ktoré v mnohých smeroch následne vylepšil. Produktom bola hustá masa pokrytá cukrovou blanou, ktorú lisovali v špeciálnych drevených lisoch podľa Gertingerovho patentu. Gertinger naučil Stredoeurópanov vyrábať repný cukor.

Bryndza

Bryndza je slovenským vynálezom, za ktorým stojí Ján Vagač. Vymyslel ju, keď hľadal riešenie, ako konzervovať ovčí syr. Rodák zo Starej Turej, majiteľ mäsiarstva, cestoval po Slovensku, kde nakupoval dobytok. Na cestách sa spriatelil s bačami, známymi svojou pohostinnosťou. Mimoriadne ho zaujal zvláštny hrudkovitý syr vyrábaný z ovčieho mlieka. Premýšľal, ako ho dostať do obchodov, aby sa nepokazil, a dobrý a lacný výrobok by finančne vypomohol ľuďom z najchudobnejších oblastí Slovenska. Začal teda so syrom robiť rôzne pokusy. Nakladal ho, sušil, vaľkal a solil, až docielil, čo chcel – a začal s výrobou bryndze. A tak vznikla roku 1787 prvá slovenská bryndziareň v Detve. Po jeho smrti prevzali podnik synovia. Najviac sa o rozmach bryndziarne postaral Jánov vnuk Alexander. Pochúťku vyvážali až do Ameriky.

Snímka: archív Podpolianske múzeum / dobry-pastier.sk

Snímka: Instagram/literarny-tyzdennik.sk

GPS

Ivan Alexander Getting sa narodil 18. januára 1912 do rodiny slovenských imigrantov z Bytče. Vedec a fyzik slovenského pôvodu, vynálezca technológie GPS. Bez neho dodnes používame papierové mapy. Dal svetu vynález, bez ktorého by zrejme mnohí z nás boli poriadne stratení. Základnú školu študoval striedavo v USA a na Slovensku. V škole sa začal prejavovať ako nadaný žiak, ktorý si ako 11-ročný sám zostrojil vlastné rádio „kryštálku“. Vyhral súťaž pre talentovaných fyzikov, ktorú vypísal vtedy 80-ročný Thomas Alva Edison. Odpor k fašizmu zavŕšil vynájdením nového typu radaru, ktorým zachránil bombardovaný Londýn. V Pensylvánii jeho otec pôsobil ako generálny konzul ČSR. Bol menovaný za prezidenta Spoločnosti pre letectvo a kozmonautiku (Aerospace Corporation) kde zotrval do roku 1977. Rodičia pochádzali z Bytče a Ivan Getting s rodinou dlhšie bývali v Bratislave. Jeho otec Milan Getting sa zapísal do histórie Česko-Slovenska a ovplyvnil dejiny Slovenska. Vydával noviny Slovenský Sokol a počas prvej svetovej vojny organizoval v Spojených štátoch kampaň, ktorá vyvrcholila návštevou Tomáša Garrigua Masaryka. Getting bol zároveň aj jedným zo signatárov Pittsburskej dohody z roku 1918, vďaka ktorej vzniklo Česko-Slovensko. Práve preto sa o rok neskôr celá rodina dočasne presťahovala späť na Slovensko. Tu Getting pomáhal s vytvorením vlády a prestavbou Slovenska. Žili na Rybnom námestí v Bratislave, takže Ivan s bratmi navštevovali slovenské školy.

Krehký lom

Vďaka nemu sa veľká loď nerozlomí. Slovensko malo hviezdneho zvárača, nominovaného na Nobelovu cenu. Bol až príliš dobrý, a tak ho dali komunisti po návšteve Nikitu Chruščova vyhodiť. Volal sa Jozef Čabelka. Narodil sa 15. februára 1910 v Holíči. Pomenovali po ňom rušnú križovatku a školu. Jozef Čabelka v roku 1949 za vlastné peniaze založil Výskumný ústav zváračský v Bratislave. V Spojených štátoch amerických získal Lincolnovu cenu, nemohol si ju však priviesť v hotovosti do Česko-Slovenska, a tak za ňu nakúpil prístroje do zváračského ústavu. Okrem toho Čabelka objavil tzv. „krehký lom“ — zistil, prečo sa námorné lode lámali v blízkosti zvaru. Celkovo mal zapísaných 28 patentov, desiatky štúdií a odborných článkov. Hovorí sa, že keď súdruhovia zistili, že bratislavskí zvárači sú lepší ako sovietski, Čabelka musel odísť. Zakázali mu pôsobiť v strojárenstve. Mohol pôsobiť aspoň v akadémii vied a na školách. Prezident Michal Kováč mu v roku 1996 udelil štátne vyznamenanie in memoriam.

Snímka: internet/reginazapad.rtvs.sk

Snímka: sk.wikipedia.org/Shutterstock

Spätné zrkadlo na auto

Ak si najbližšie sadnete do auta a pozriete sa do spätného zrkadla na aute tak vedzte, že to vymyslel Slovák. Bohumil Vančo narodený 14. októbra 1907 v Maduniciach bol psychológ, umelec, vynálezca, fotograf a filmový pracovník. Absolvoval študijné pobyty v Berlíne, Paríži a Londýne, v roku 1938 získal titul PhDr. Od mladosti prejavoval záujem o fotografiu a film. Sám nakrútil prvý slovenský farebný film Niekoľko perál slovenského folklóru a 1936 sa zapojil do diskusie o Fričovom Jánošíkovi v Slovenských pohľadoch. V roku 1940 zakladá Školfilm, ústav pre školský a osvetový film. Výrazne sa zaslúžil o začiatky slovenského filmu, jeho prínos v tejto oblasti nebol doteraz dostatočne zhodnotený. S K. Plickom stál (spolupracoval) pri zrode FAMU v Prahe. V roku 1949 emigroval do Brazílie a v 1964 sa s rodinou presťahoval do USA. V Brazílii uverejňoval aj astronomické štúdie a podal niekoľko patentov, v USA sa venoval technike filmu, zostrojil kameru na stereoskopické snímanie a projektor na stereoskopické premietanie, spätné širokouhlé zrkadlo na auto a zväčšovacie zrkadlo pre osobnú potrebu a domácnosť.

Bezmotorové a motorové lietadlá

Otec malých lietadiel. Legendárny slovenský letecký konštruktér a vynálezca Tadeáš Wala českého pôvodu narodený 27. januára 1932, Prostřední Suchá. V bezmotorových lietadlách má nalietaných 3500 hodín a na motorových okolo 1400 hodín. Preletel s nimi vzdialenosť približne 110-tisíc km. Najdlhší prelet absolvoval v Austrálii 900 km. Navrhol niekoľko bezmotorových aj motorových lietadiel, z ktorých najznámejší a preslávený vo svete je Dynamic WT-9, vyrábaný firmou Aerospool v Prievidzi. Dnes lietajú v stovkách kusov po celom svete a vo svojej kategórii sa považujú za svetovú špičku. Rakúsky pilot Helmuth Lehner na tomto malom lietadle dokonca takmer obletel svet (z ostrova v juhozápadnom Pacifiku sa mu nepodarilo odletieť na Havaj pre monzúnové dažde, musel sa tak nechať doviesť na západné pobrežie USA). Tadeáš Wala pôsobí v prievidzskom aeroklube už od roku 1957. Bol špičkovým odborníkom aj v oblasti banského technického rozvoja, ešte v roku 1988 dostal národnú cenu za konštrukciu špeciálnej mechanizovanej výstuže na podzemné dobývanie a bol ocenený Krištáľovým krídlom 2008 za celoživotné dielo.

Snímka: sk.wikipedia.org

Snímka: archív George Weisz/cardahealth.com

Pľúcny ventilátor

Vynálezca pľúcneho ventilátora George Weisz. Mladý George nemal ani desať rokov, keď spolu so svojimi dvoma sestrami začal študovať na anglickej škole a potom vďaka štipendiám všetci dokončili vysokú školu. Už v mladom veku mal pozoruhodné technické zručnosti. V šiestich rokoch rozobral hodinky svojho starého otca, čo je v tomto veku bežné, ale na rozdiel od drvivej väčšiny chlapcov ich malý Weisz opäť zložil. Po vojne, ktorú rodina prežila bez ujmy, získal titul strojného inžiniera a ako dvadsaťročný založil svoju prvú továreň. Vďaka zdravotníckym pomôckam a najmä pľúcnym ventilátorom, ktoré tento samorast vynašiel vo veku 42 rokov a potom vyrábal od roku 1972, získal celosvetovú slávu. Výrobky Georga Weisza pomáhajú chorým a zachraňujú mnohé životy. Jeho otec pochádzal z Bratislavy. Joir Weisz sa narodil 4. apríla 1897 na Zámockej ulici číslo 64. Otec Joira Weisza Mozes Weisz a mama Regina Klein pochádzala zo slovenskej obce Bežovce.

Nákupný vozík

V Amerike bolo okolo roku 1900 vyše osemdesiat dielní a menších či väčších tovární považských, kysuckých a spišských drotárov, ktorí tam úspešne pôsobili. Už koncom devätnásteho storočia existovalo uzavreté slovenské sídlisko najmä vďaka aktivite pozemkového makléra Jozefa Ďuriša, pôvodom drotára. Bratia Brodekovci si kúpili drotársku dielňu v New Yorku – vyrábali tu najmä tienidlá na lampy a úžitkovo-dekoratívne predmety pre domácnosť z drôtu denne dvanásť hodín, okrem nedele. V supermarkete videli, ako jedna pani tlačí pred sebou kostru z detského kočíka, prispôsobenú na prevoz nákupu – na kostre kočíka mala primontovaný prútený kôš. Kôš na kolieskach! – vhuplo Brodekovcom do hlavy. Iskra v nich navodila myšlienku vyrábať drôtené nákupné vozíky. Rodák z Dlhého Poľa Ján Brodek, vytiahol nákres svojho vylepšeného drôteného nákupného vozíka na kolieskach. Chcel ním ľuďom uľahčiť nosenie ťažkých nákupov z obchodu k autu. Bratia návrh rozkreslili a prihlásili na patentovom úrade. Ján Brodek (vynález zaregistrovaný pod menom John Brodeck) získal v USA patent na svoj nákupný vozík. Po získaní licencie začali bratia vozíky vyrábať v novej newyorskej dielni. O šesť rokov postavili modernú továreň v Englewoode. Vznik slovenského drotárskeho remesla sa u nás datuje niekedy na prelome 17. a 18. storočia a najrozšírenejším sa stalo v hornatých regiónoch severného Slovenska, odkiaľ pochádzali aj bratia Brodekovci.

Snímka: rodina Brodekovcov/Zbierkový fond Považského múzea v Žiline/kaufland.sk

Snímka: wtop.com

Umelé sladidlo

Dr. Michael Sveda, chemik, vynálezca cyklamátov, nekalorického sladidla, ktoré sa stalo veľmi populárnym sa narodil 3. februára 1912 vo West Ashford, Connecticut, ako syn imigrantov zo Slovenska. Z otcovej strany jeho korene siahajú do obce Livov, okr. Bardejov. V roku 1937, keď robil laboratórnu prácu pre svoj doktorát na University of Illinois, očistil si pery bez toho, aby si umyl ruky, a zistil, že jeho prsty chutia sladko. Zaujatý ochutnal chemikálie zo všetkých kadičiek pred sebou a objavil zlúčeninu, ktorú nakoniec rafinoval na sladidlo. Patent získal v roku 1939, ale až v roku 1951 federálna vláda schválila cyklamáty ako potravinovú prísadu. Predtým bol ako umelé sladidlo dostupný iba sacharín a čoskoro sa pre tento alternatívny produkt vytvoril obrovský trh. V roku 1969 však federálne ministerstvo zdravotníctva zakázalo cyklamáty uvádzať na trh. Dr. Sveda, ktorý raz v rozhovore pre The New York Times povedal, že „Boh sa stará o prekliatych bláznov, deti a chemikov,“ pripísal prozreteľnosť za svoj objav cyklamátov. “Môj otec by bol prvý, kto by povedal: „Ak je to škodlivé, nepoužívaj to,“ povedala jeho dcéra Sally Sveda z Newton Falls, Massachusetts. V nasledujúcich rozhovoroch naznačil Dr. Michael Sveda, že cukrovarnícky priemysel využil svoju politickú silu na utlmenie konkurenta. Dr. Michael Sveda tvrdil, že experimenty neboli dostatočne prísne na to, aby zaručili zákaz. V skutočnosti ďalšie vládne štúdie totiž odporovali zisteniam zakázaným zákazom.V jednom z Národného onkologického inštitútu bola skupina opíc kŕmená dávkami chemikálie ekvivalentnej pitiu 30 plechoviek umelo sladenej sódy denne po dobu 17 rokov bez akýchkoľvek nezvyčajných známok choroby.

Vyvolávací automat pre kinematografické filmy

Slovenský kameraman, filmový mechanik, vynálezca a zakladateľ slovenskej kinematografie Daniel Siakeľ sa narodil 21. januára 1886 v Batnici, okr. Martin. V roku 1901 odišiel do učenia do strojárskej fabriky Ganz v Budapešti. V ďalšej budapeštianskej filmovej fabrike Projectograph získal skúsenosti s vývojom a výrobou projekčných prístrojov pre prvé kiná pre celé Uhorsko. Daniel Siakeľ sa do Ameriky presťahoval v roku 1905 a ako vyučený strojný zámočník si našiel prácu vo firme Selig Polyscope Co., kde mu zverili technické záležitosti pri spracúvaní filmov. Filmová technika sa preňho stala smerodajnou – čoskoro zostrojil prvý vyvolávací automat pre kinematografické filmy na svete, venoval sa aj inováciám projekčných aparátov, animácii či pokusom s farebným filmom. Ako zamestnanec Rothacker-Film skonštruoval zdokonalenú filmovú kameru s možnosťou snímania po políčku a počas prvej svetovej vojny zostavil skladací projekčný prístroj pre školy, ktorý sa dal zložiť do kufríka. Pre školskú kameru navrhol úzky film (prestrihnutím 35 mm filmu po dĺžke) a vypracoval návrh na 16 mm film. Skonštruoval aj projekčný prístroj pre 16 mm film s adaptérom zvuku. Zvuk bol zapísaný na okraj filmu gravírovacou ihlou. Prispôsobil svoju kameru aj na trikové snímky. V roku 1920 bol spoluzakladateľom akciovej spoločnosti Tatra Film Corporation v Chicagu, ktorá nakrútila na Slovensku prvý hraný film Jánošík (1921). Podieľal sa na ňom ako kameraman.

Snímka: chicagology.com/SFÚ

Snímka: Slovenské centrum dizajnu

Prípravok na tvarovanie nôžok kalíškov

Slovenský vynález a súpravy pohárov rôznych veľkostí so zlatou guľôčkou v stopke prišli na svet v Zlatne v roku 1956. Vymyslel ju Jozef Staník, „otec“ Zlatej Zuzany a rodák zo Zlatna narodený 22. júla 1908. Vyvážali sa do všetkých západných štátov a do celého sveta. Poháre vynikali elegantným tvaroslovím s výrazným poznávacím prvkom guľovitého tvaru, ktorý bol umiestnený v ich spodnej časti. Keď v Zlatne začali guľôčku zlátiť, medzi verejnosťou sa viedli spory o tom, ako sa dostala do nôžky pohára. Niektorí verili, že je v nej ukryté pravé zlato a boli ochotní pre ňu poháre rozbiť. Jozef Staník na jej vytvorenie navrhol špeciálne kliešte, ktorými bola tvarovaná tak, aby ju sklo obtekalo z troch strán. Patent na „prípravok pre tvarovanie nôžok kalíškov“ bol Staníkovi udelený až 15. augusta 1959 s retroaktívnou platnosťou od 23. mája 1956. Patentná listina mala číslo 91347 a vynález bol odovzdaný štátu. Presný popis znel: „…konce dlhších ramien čeľustí sú prispôsobené k vytváraniu guľovitých výstupkov na nôžke pri stlačení ručnej páky.“

Zahnutá čepel hokejky

Stan Mikita sa narodil 20. mája 1940 v obci Sokolče ako Stanislav Guoth. V ôsmich rokoch Stanislav odcestoval so strýkom do Kanady, kde prijal jeho meno Mikita. Vyrastal v provincii Ontário, v mestečku St. Catharines neďaleko Toronta, kde začal s hokejom. Jeho hviezdna kariéra sa naštartovala v roku 1959, kedy Mikita prestúpil do Chicaga a už vo svojej druhej sezóne získal v drese jastrabov Stanley cup, pričom sa so šiestimi gólmi stal najlepším strelcom play-off. Cennú trofej získal ako vôbec prvý Slovák v histórii. Stan Mikita je otec a vynálezca zahnutých hokejok. Na jednom z tréningov, keď bol narazený na mantinel, sa jeho hokejka zasekla medzi špáru na dverách striedačky. Keď ju odtiaľ vytiahol, všimol si, že čepeľ je mierne zahnutá a pripomína tvar banána. Vtedy hráči nosili na tréning väčšinou jednu hokejku a Mikitovi neostávalo nič iné len dotrénovať so zahnutou hokejkou. Keď sa po striedaní dostal k puku a potom so zahnutou hokejkou vystrelil, tak to bol preňho úplne iný pocit, vystrelený puk sa choval úplne inak. Potom skúsil ešte niekoľko ďalších striel, no bolo to to isté. Mikita vtedy začal experimentovať a podobným spôsobom ohol ešte niekoľko ďalších hokejok. Najjednoduchším spôsobom bolo zahnutie hokejky v horúcej vode, v ktorej drevo zmäklo a čepeľ bola ľahšie tvarovateľná, neskôr čepeľ namočili do studenej vody, aby dostala potrebnú tvrdosť a zahnutá hokejka bola na svete.

Snímka: wikipedia.org

Snímka: Capla Hockey Academy Hamburg

Technológia ohýbania hokejok

Slovenský vynález, ktorý zmenil hokejový svet. Jozef Čapla narodený 1. septembra 1938 v Bernolákove. V drese Slovana Bratislava odohral dvanásť sezón, bol i jeho kapitánom. Za česko-slovenskú reprezentáciu nastúpil 32-krát. Na MS 1965 získal striebro. Do hokejovej histórie sa navždy zapísal ako autor technológie ohýbania hokejok. Jozef Čapla bol v šesťdesiatych rokoch s česko-slovenskou reprezentáciou na turné po Severnej Amerike. Tréner Jaroslav Pittner mu povolil, aby išiel navštíviť legendárneho krajana Stana Mikitu. Hral tam ešte Elmer Vasko, další chlapec so slovenskými koreňmi. Dlho sa rozprávali. V kabíne jeho Chicaga Blackhawks vtedy prvý raz videl hokejky s ohnutou čepeľou, ktorý vynašiel sám Slovák Stan Mikita. Ukázali mu, ako treba hokejku hobľovať, a potom akou fintou ohnúť čepeľ. A vymyslel vlastný plán a vyvinul technológiu ohýbania hokejok. Vo fabrike v Horažďoviciach podal zlepšovací návrh a vyrobil svoju hokejku Alpač (meno Čapla odzadu). Striekacia farba sa opakovane natierala, tyč sa potom ohla o 180 stupňov nad horúci radiátor, potom sa namočila do vody. Vyskúšali to a postupne sa začala výroba. O Alpačky bol obrovský záujem. Objednávky chodili zo zahraničia. Za rok ich chcela celá liga, aj hráči zo zámoria. Autor hokejok vďaka svojej zanietenosti pre ich vývoj spôsobil v celosvetovom meradle hokejovú revolúciu. Vývoj pokračoval ďalej, ale celé generácie chlapcov doma i v zahraničí sa hrali s Alpačkou a dodnes sú tieto kúsky pýchou zberateľov a pamätníkov.

CO2 mikromotory

Štefan Gašparín narodený v roku 1937 v Novom Meste nad Váhom je v modelárskom svete u nás aj v zahraničí skutočnou legendou a majstrom, pretože navrhol a vyrobil pod značkou Gasparin CO2 Motors množstvo miniatúrnych modelárskych motorov rôznych veľkostí a typov, určených na pohon lietajúcich modelov. Zdrojom energie pre tieto motory však nebol ropný produkt ani elektrická energia, ale oxid uhličitý. CO2 motory sa spôsobom fungovania podobajú parným motorom. Štefan Gašparín vyrábal širokú škálu motorov od drobných jednovalcových až po zložité viacvalcové. Na svojom konte má Gašparín vývoj viac ako 50 minimotorčekov, niektoré z nich dokázali vzniesť do vzduchu aj lietadielka s hmotnosťou 30 gramov. V roku 1989 overili tvorcovia knihy svetových rekordov, že jeho neuveriteľne malý motor so zdvihovým objemom iba 1 milimeter kubický bol vtedy najmenším motorom na svete. Ako jediný Novomešťanom je zapísaný v legendárnej Guinnessovej knihe svetových rekordov. Vďaka jeho miniatúrnym motorčekom poháňaným oxidom uhličitým ožívali aj tie najmenšie a najľahšie lietadielka, ktoré netradičný zdroj energie s minimálnou hmotnosťou vyniesol do nebies. Štefan Gašparín bol sám motorom, ktorý hnal vo vynálezoch stále dopredu a plnil sny modelárov po celom svete.

Snímka: minimakety.cz

Slovensko – svetová krajina s 250 000 rokmi histórie