ZŤS – zlatá éra nášho strojárstva

Strojársky kolos v provinčnom mestečku národnej kultúry začal písať svoju históriu 16.5.1948. V tento deň položili základný kameň novému závodu, vtedy ešte pod menom Kriváň Č.K.D. Už o dva roky neskôr bol závod pričlenený k národnému podniku ČKD Sokolovo Praha a následne bol v roku 1953 vyhlásený za samostatný národný podnik. Výstavba strojárskych závodov na Slovensku napredovala a preto bol v roku 1965 založený trust týchto závodov pod názvom – ZŤS – Závody ťažkého strojárstva. Celkovo tvorilo podnik sedem samostatných závodov a generálne riaditeľstvo podniku sídlilo v Martine. Samotný závod Martin zamestnával vyše 15 000 ľudí. Závod vyrábal motory do lokomotív, stavebnú techniku, bagre, motory pre firmu ZETOR a neskôr aj samotné traktory ZETOR. Tzv. špeciálna výroba zahŕňala výrobu tankov – modely T55 a T72. Vznik a rozvoj tohto závodu navždy zmenil provinčný ráz mesta Martin. Budovali sa nové mestské časti, došlo k nárastu obyvateľstva prisťahovanému pre potreby závodu. Rozvoj športu a kultúry v meste bol rovnako pod taktovkou Strojární. Vznik tohto závodu bol pre Martin a Turiec historickým míľnikom, ktorý navždy zmenil tento región. ZŤS až do svojho rozpadu 1. 7. 1990 zamestnával vo výrobných prevádzkach, účelových organizáciách a vývojových ústavoch na Slovensku a v Čechách 85 tisíc pracovníkov, vo vlastných 14 Stredných odborných učilištiach pripravoval tisíce študentov na budúce povolanie, dosahoval miliardových tržieb a zisku a viac ako polovicu produkcie vyvážal do desiatok krajín celého sveta.

Práčka tatramatka bola obrovský hit

Mnohí Slováci si dodnes pamätajú na časy, keď popradský podnik predstavil horúcu novinku – Tatramat 246 mini, ktorá mala priniesť revolúciu do každej slovenskej domácnosti. Práčka sa rýchlo stala pýchou každej gazdinky a ozdobou socialistických kúpeľní. Do najobľúbenejšej práčky, ktorá na jubilejnom veľtrhu spotrebného tovaru získala zlatú medailu, sa zmestilo 4 a pol kila bielizne a mala neskutočných 15 pracích programov. Priniesla skutočnú inováciu a mnohé gazdinky tak vykúpila z útrpného ručného prania a žmýkania. Predchodcu výroby práčok v Poprade treba hľadať ešte v 19. storočí — v roku 1845, keď v neďalekých Matejovciach založil Carl August Scholtz strojársku dielňu. Najprv vyrábala klince a česadlá, neskôr pocínovaný a pozinkovaný tovar a iné plechárenské výrobky. Počas oboch svetových vojen sa sortiment prispôsobil vojenskej výrobe a preorientoval sa na sporáky, sudy a smaltované nádoby. Po vojne sa z podniku stali najprv znárodnené Spojené smaltovne, až kým ich v roku 1950 nepremenovali na Tatrasmalt. Ten dostal aj nový výrobný program – elektrické spotrebiče pre domácnosť. Práčky sa tu ešte za socializmu začali vyrábať aj vo francúzskej a v juhoslovanskej licencii. V roku 1974 získava továreň názov Tatramat Matejovce, ktorý sa však čoskoro mení na Tatramat Poprad. Po zmene režimov koncom 80. rokov sa závod veľmi rýchlo transformuje na akciovú spoločnosť a v roku 1992 sa rozštiepi na dve firmy. Časť, ktorá vyrába práčky, zakladá spoločný podnik s americkou firmou Whirlpool. Najprv fungovala ako Joint-venture Whirlpool Tatramat, v roku 1996 ju definitívne premenovávajú na Whirlpool Slovakia.

Tabakové výrobky zo Slovenska mali vysokú hodnotu aj za jeho hranicami

V bývalom Rakúsko-Uhorsku na území Slovenska, sa tabak začal pestovať už v druhej polovici 16. storočia v okolí Hurbanova (predtým Stará Ďala). Tento tabak mal vysokú hodnotu aj za hranicami Uhorska. Štátny tabakový monopol bol v Uhorsku ustanovený za vlády cisára Jozefa II. patentom zo 06.05.1784. V 50-60. rokoch 19. storočia, v čase útlmu priemyslu, baníctva, nezamestnanosti a biedy, obecné rady miest a obcí videli riešenie vo vybudovaní tabakových tovární. Postupne vznikali tabakové továrne: v roku 1851 v Bratislave a v Košiciach, v roku 1870 v Banskej Štiavnici, v roku 1872 v Smolníku a v roku 1898 v Spišskej Belej. V počiatkoch sa tabakové výrobky vyrábali ručne. Boli to hlavne cigary Viržinka, Kuba a Portoriko, cigarety La Fleur, La Favorite, Egypt a Sport. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa na Slovensku nachádzalo už spomínaných 5 tovární na výrobu tabakových výrobkov. Okrem nich tu boli aj 3 továrne na nákup a spracovanie tabaku v Rimavskej Sobote, Nových Zámkoch a Veľkých Trakanoch.

V roku 1939 prevzal závod v Smolníku výrobu cigár zo Spišskej Belej a Banskej Štiavnice, kde sa v tom čase preorientovali výlučne na výrobu cigariet. V rokoch 1951-1954 sa zrušili tabakové továrne v Košiciach a v Bratislave. Z tohto obdobia sú známe cigarety značky Memphis, Dagmar, Vlasta, Tatra, Detva, Bystrica, Morava, Partyzánka, Čárda, Lipa atď. Na cigarety Detva a Bystrica, ale aj Lipa spomínajú ešte súčasní pamätníci. Od roku 1960 sa začali vyrábať cigarety s filtrom. Najprv iba v krátkom formáte a následne od roku 1963 aj tzv. King Size / dlhý formát.
Do roku 1992 existovali dva samostatné štátne podniky tabakového priemyslu (ČSTP). Jeden sídlil v Bratislave, druhý v Kutnej Hore, ale operovali v oboch častiach krajiny. Každý z nich mal svoje samostatné značky. Hlavnou značkou boli v tom čase cigarety Mars, ktorú vlastnil slovenský subjekt, ale mohol ju vyrábať aj český podnik pre český trh. Sparta bola zasa doménou Kutnej Hory, ale časť jej produkcie sa vyrábala aj na Slovensku. Ďalšími obľúbenými slovenskými značkami boli cigarety Dalila a Safari, cigary Brazílske viržinky, Royal, Portoriko, Amas a krátke a tabaky na fajčenie Bača, Taras Buľba a Nová Zmes.

Obuvnícka výroba a tradícia lákali západných výrobcov počas celého obdobia

Pred vypuknutím 2. svetovej vojny (júl 1939) odišiel Baťa do exilu a viac sa z neho nevrátil. Po vojne podniky znárodnili a jeho obvinili z kolaborácie. V roku 1949 značka Baťa zanikla, nahradila ju nová – Svit. Premenovali sa aj obuvnícke bašty. Zo Zlína sa razom stal Gottwaldov, z Baťovian Partizánske. Obuvnícky priemysel na Slovensku napredoval vysokým tempom a topánky sa stali výnosným vývozným artiklom mladého socialistického štátu. Na Slovensku vyrástli okrem Partizánskeho obuvnícke závody v Bardejove, Snine, Bánovciach nad Bebravou, Prievidzi, Komárne. Vrchol obuvníckej výroby sa dosiahol na prelome 70. a 80 rokov. Ročne sa navrhovalo niekoľko tisíc modelov obuvi a vyrobilo sa desiatky miliónov párov topánok. Polovica produkcie sa vyvážala. Obuvnícka výroba a tradícia lákali západných výrobcov počas celého obdobia vlády KSČ. Už v 50. rokoch robili zákazku pre amerického podnikateľa. Štátostrana však dala spolupráci so Západom zelenú najmä začiatkom 80. rokov. Prvou známou firmou, ktorá presunula časť výroby k nám, bol Adidas, ktorý tu začal vyrábať v roku 1982. Adidasky vyrábali len na Slovensku – ZDA Partizánske a JAS Bardejov produkovali až 10-tisíc párov denne! Neskôr sa tu robili aj tenisky značiek Puma či Converse, ale aj topánky Caterpillar.

Slovensko bolo veľmocou cukru – mali sme až 14 cukrovarov

Slovenské cukrovarníctvo vybudovalo svoje základy už v roku 1801. Cukrovarom sa darilo až do reformy v roku 1989. K prvým cukrovarníkom patril Prešovčan Samuel Ján Gertinger aj podnikateľ Mikuláš Lačný. Najvyšší počet cukrovarov na Slovensku dosiahol 14, z ktorých bola väčšina zatvorená a momentálne chátra. V prvých rokoch 19. storočia sa na výrobu cukru začala používať v naších končinách predovšetkým cukrová repa. Medzi priekopníkov a vynálezcov prácnych spôsobov získavania cukru patril prešovský lekárnik Samuel Ján Gertinger, ktorý ako prvý človek v Uhorsku získal z vtedajšieho jedného funta (560g) repy jeden jót (1,78g) tvrdého cukru. Na extrahovanie cukru použil nemecké technológie, ktoré v mnohých smeroch následne vylepšil. Produktom bola hustá masa pokrytá cukrovou blanou, ktorú lisovali v špeciálnych drevených lisoch podľa Gertingerovho patentu. O 30 rokov neskôr sa vo výrobe cukru začal angažovať aj podnikateľ Mikuláš Lačný v prvom cukrovare na území Uhorska vo Veľkých Uľanoch na juhu Slovenska.
August Stummer bol prvým zástupcom rodiny Stummerovcov v trnavskom cukrovare. V roku 1887 bol jemu, jeho manželke a dcéram udelený titul uhorského baróna s predikátom – panstvo Továrniky pri Topoľčanoch. Pamätná tabuľa venovaná barónovi Augustovi Stummerovi je pri vchode do cukrovaru zo Šrobárovej ulice. Stummerovci vybudovali v Trnave jeden z najmodernejších a najväčších cukrovarov monarchie.

V Bošanoch mali najmodernejší koželužný závod v strednej Európe

Bošany sú známe svojou kožiarskou tradíciou, ktorá siaha do 50. rokov 18. storočia. Vtedy bola založená továreň na výrobu koží. V tom čase prišiel do Bošian rakúsky podnikateľ, majiteľ garbiarskej továrne v Kremži Adolf Schmidt, ktorý chcel nakúpiť stromovú kôru potrebnú na spracovanie koží. Schmidtovi sa zapáčil areál majera i mlyn a založil ďalší garbiarsky podnik. Bošany mali výhodné podmienky na spracovanie koží predovšetkým kvôli dostatku vody v rieke Nitre a lesov, ktoré ukrývali stromovú kôru potrebnú na výrobu moridla. Začali sa vyrábať hnacie remene a výrobky pre armádu, neskôr aj obuv (tzv. bagandže). Po smrti A.Schmidta v roku 1899 sa stal majiteľom jeho syn Karl Schmitt, ktorý zaviedol výrobu laku. Keď sa začala l. svetová vojna vyrábali sa remene na pušky, opasky, chrániče na poľné lopatky, postroje na kone a iné. V roku 1930 kúpil Bošanskú garbiareň za 4 milióny korún Tomáš Baťa, ktorý začal s výrobou obuvi. 1. januára 1953 po reorganizácii priemyslu bol utvorený podnik nesúci súčasný názov Koželužne Bošany. Baťa postavil aj obyvateľom obce vo Veľkých Bošanoch tzv. Baťove domy Červenú kolóniu, ktorá nesie toto pomenovanie dodnes. Dnes je závod zatvorený. Je však nádej, že výroba bude rozbehnutá. Obec Bošany má i vlastnú hymnu. Jej najvýznamnejším rodákom bol kardinál Ján Chryzostom Korec. Obec navštívila Mária Terézia i Matka Tereza.