SVETOVÉ SLOVENSKÉ ĽUDOVÉ TANCE

Slovensko – Svetová krajina.

Pokračovať

Snímka: Pixabay

Svetové slovenské ľudové tance

Slovenský tanec bol samozrejmosťou, prastarou činnosťou. Zmienky o ľudových tancoch sa začínajú v 6. storočí a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Pohybovo – hudobné slovenské umenie predovšetkým vidieckeho obyvateľstva, ako aj tanečné prejavy sú prispôsobené miestnym podmienkam a autorsky sa na ňom podieľali anonymní tvorcovia, ktorí ho formovali, preberali, uchovávali a pretvárali tradovaním z generácie na generáciu. Hlavnými zložkami ľudového tanca sú pohyb, hudba a pieseň, vedľajšími rôzne obsahové a výtvarné zložky, ktoré ho spájajú s ďalšími prejavmi ľudovej kultúry. Ľudové tance sa vyskytujú na celom území Slovenska. Na Slovensku evidujeme viac ako 170 fenomenálnych folklórnych súborov, folklórnych skupín a detských folklórnych súborov.

Slovania – tanečníci a hudobníci

Zmienky o ľudových tancoch sa začínajú v 6. storočí a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Pramene z predfeudálneho a ranofeudálneho obdobia hovoria o Slovanoch ako o tanečníkoch a hudobníkoch. Pri rôznych oslavách starých Slovanov sa uplatňovali obradné i zábavné tance. Zo 16. storočia existujú zmienky o tancoch na priadkach, trvajúcich až do polnoci. Podľa nich sa ani svadby nezaobišli bez náruživého tanca. Zvlášť cenným slovenským tancom, ktorý sa spomína na začiatku 16. storočia a je všeobecne rozšírený v slovenskom etniku, je mužský sólový, dvojicový, štvoricový i skupinový tanec odzemok – tanec našich valachov. Ľudová tradícia ho pozná pod viacerými názvami, ktoré hovoria o jeho funkcii, sprievodných piesňach a nevyhnutných rekvizitách (po valasky, hajdúsky, hajdúch, jánošíkovský, zbojnícky, Jánošíkov tanec, čuškový, valaškový, palicový, okolo fľašky, okolo pohárikov, okolo klobúka, juhásky atď.). výnimočne ho tancovali i ženy, alebo sa k sólistovi pripojila tanečnica.

Snímka: festivalvychodna.sk

Snímka: Ľudovít Fulla/Slovenská národná galéria, SNG

Verbovný tanec

V 18. storočí sa v súvislosti s doplňovaním armády, verbovaním, rozvíja tanec verbunk – verbovný tanec. Koncom 18. storočia robil vlastivedné výskumy Ladislav Bartholomeides. Zmienil sa o káčerovom, kohútovom a makovom (stupkovom) tanci. 25. augusta 1764 – asi pri príležitosti svojich menín – usporiadala Mária Terézia na Bratislavskom hrade tanečnú zábavu, na ktorej sa okrem nemeckých tancov tancoval i uhorský tanec.

Národné slovenské tance

Na prelome 18. a 19. storočia sa roľnícke tance stávajú národnou vizitkou pomaly sa rodiaceho meštianstva. Najmä v štyridsiatych rokoch sa v mestách usporadúvajú zábavy – národné slovenské tance – na ktorých nebol zvláštnosťou ľudový kroj, pieseň, hra a tanec. Novokomponované štvorylky, mazúrky a polky prízvukujú svoju slovenskosť najmä názvami ako Polánka, Božena, Milka, Lada, Želmíra, Milena, Anna, Anica, Živena.

Snímka: Šimoneková Heda

Snímka: Dribna. Folklórna skupina z Kyjova (okr. Stará Ľubovňa). FSP Detva/T. Szabó 1987.

Slovenský ľudový tanec sa stáva umením

V 20. storočí klasický tanečný folklór postupne odumiera, stráca na životnosti. K určitému zvratu dochádza až po druhej svetovej vojne, keď sa ľudový tanec stáva javiskovým umením. V tomto období sa začali ľudové tance zaznamenávať a to opisom, fotografiou, ba i magnetofónom a filmom. Postupne vznikali folklórne skupiny, súbory, aj súbory, ktoré sa ľudovému tancu venujú na profesionálnej úrovni. Skupín je na Slovensku viac ako sto. Sú v nich zastúpené všetky generácie, od malých detí až po starých mužov a ženy, prevažne z jednej dediny. Snažia sa o autentické stvárnenie zvykov a tradícií z ich okolia. To znamená, že ich choreografie sú stavané podľa jednotlivých osláv v roku a obsahujú tradičné piesne a hovorené slová k danému sviatku. Súbory, ktorých je viac ako sedemdesiat, postupne získavali od týchto skupín tanečné prvky, piesne, nárečie, učili sa ich tradíciám. Zameriavajú sa viac na štylistiku tanečných prvkov ako na autentické stvárňovanie. Slovensko je jednou z mála krajín, ktoré sa môžu pochváliť pestrosťou ľudových tradícií. Vďaka mladým hudobníkom a tanečníkom je folklór aj dnes atraktívny a vyhľadávaný nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Oslava tradičnej ľudovej tvorivosti – Rodná zem

Režisér Josef Mach a slovenský scenárista Ivan Bukovčan vybrali v roku 1953 pre prvý slovenský farebný umelecký film najžiarivejšie ukážky z nepreberného bohatstva slovenských ľudových piesní a tancov. Film zachytáva hľadanie mladých šikovných ľudových tanečníkov a spevákov, aby sa stali členmi profesionálneho súboru ľudových piesní a tancov. Tak sa stane členkou súboru Verona spod Tatier, traktoristka Žofka zo Zemplína, robotníčka Anička z Detvy, drevorubač Martin, milý Verony, maliar Ferko, ktorého talent objavila Žofka, a desiatky iných. Film Rodná zem je oslavou radostnej umeleckej tvorivosti slovenského ľudu a súčasne oslavou krásy slovenskej zeme. Príbeh je zručne spletený z ústrednej ľúbostnej línie Martina a Verony, popri ľúbostnej téme je významným motívom práca. Príbeh o objavovaní talentovaných mladých ľudí z rôznych krajov Slovenska, ktorí sa stávajú členmi profesionálneho kolektívu v súbore ľudových piesní a tancov, je hudobno-tanečnou oslavou ľudovo-umeleckej tvorivosti slovenského národa. 

Snímka: csfd.sk

Snímka: banskabystrica.sk

Svetový SĽUK (slovenský ľudový umelecký kolektív)

Profesionálne hudobné teleso SĽUK prezentovalo tradičné slovenské ľudové umenie vo viac ako 60 krajinách sveta na tisíckach predstavení pred miliónmi divákov. Na jeho úspechoch sa podieľalo množstvo významných umelcov ako Juraj Kubánka, Alexander Moyzes, Ján Cikker či Eugen Suchoň. Celá tvorba SĽUKu je však kolektívnou spoluprácou množstva profesionálov, od tanečníkov cez choreografov, skladateľov a výtvarníkov až po odborných pracovníkov z oblasti folkloristiky či pedagógov. Výsledné dielo je už dnes natrvalo zapísané do európskeho kultúrneho dedičstva.

 

Zakladateľ SĽUK-u Emil Rusko

Emil Rusko sa narodil v Ľubietovej 27. júna 1900. Po absolvovaní meštianskej školy v Banskej Bystrici študoval v rokoch 1916-1920 na učiteľských ústavoch v Turčianskych Tepliciach, maďarskom Kiskunfélegyháze a v Leviciach. Pozornosť na seba pútal už v mladosti, napríklad aj ako interpret slovenského piesňového folklóru. V roku 1925 nahrával svoje piesne na gramofónové platne. Dominantnou oblasťou pôsobenia Emila Ruska sa stal však rozhlas a rozhlasová tvorba – patril medzi iniciátorov a organizátorov rozhlasového vysielania na Slovensku. Bol autorom prvých slovenských rozhlasových reportáží a zaradil sa medzi popredných československých rozhlasových reportérov predvojnového obdobia. V novembri 1948 poverilo Povereníctvo informácií a osvety Emila Ruska organizovaním umeleckého ľudového súboru na strednom Slovensku. Do konca roka 1948 bol jediným profesionálnym organizátorom novovznikajúceho kolektívu. Pod jeho vedením rozposlal organizačný tím vo februári 1949 do všetkých ústredných obcí dotazník, ktorý bol základným krokom k náboru členov do súboru. Reagovalo naň 900 uchádzačov – celkovo ich prešlo skúškami 700. Spolu s Pavlom Tonkovičom, spoluzakladateľom a umeleckým vedúcim SĽUK-u, doviedol kolektív, ktorý napokon tvorilo 38 tanečníkov, 48 členov speváckeho zboru a 18 členov orchestra k prvému vystúpeniu. Uskutočnilo sa 29. augusta 1949 vo Zvolene. V rokoch 1948–1951 bol riaditeľom SĽUK-u. Potom sa stal v rokoch 1951-58 vedúcim hudobného odboru Povereníctva školstva a osvety v Bratislave. Emil Rusko zomrel 9. mája 1961 v Bratislave. Pochovaný je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave. 

Snímka: sk.wikipedia.org

Snímka: Wikipedie

Svetová Lúčnica

Lúčnica funguje už od roku 1948 a v súbore sa počas existencie vystriedalo už viac ako 2000 ľudí, ktorí krajinu reprezentovali vo vyše 60 štátoch Európy, Ázie, Afriky, Ameriky a Austrálie. Tanečníci, a najmä nádherné tanečnice z Lúčnice, vystupovali aj pred kráľovnou Alžbetou II. či na chýrnom newyorskom Broadwayi. Vtedy o nich písali aj v New York Times ako o jednotke medzi európskymi súbormi. Skrátka, ešte dlho bude platiť veta, že každý chce tanečnice z Lúčnice.

Zakladateľ Lúčnice Štefan Nosáľ

Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Po absolvovaní 8–ročného gymnázia v Banskej Bystrici v roku 1947 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972 – 1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. Absolventi z triedy profesora Nosáľa patria k najvýznamnejším umeleckým vedúcim, choreografom, pedagógom i špičkovým interpretom mnohých tanečných súborov, divadiel i odborných škôl doma i v zahraničí. V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice. Za krátky čas sa vypracoval z tanečníka na choreografa a umeleckého šéfa najznámejšieho folklórneho súboru Lúčnica. Ľudovému tancu sa potom venoval profesionálne. Významnou mierou prispel k vybudovaniu tanečného súboru Lúčnice, k jeho organizačnej stabilizácii a umeleckému rastu. Jeho už takmer 63–ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice je odborníkmi i verejnosťou považované za svetový unikát. Pre Lúčnicu vytvoril vyše 100 tanečných kompozícií i mnohé samostatné celovečerné tematicky komponované programy: Vitaj naša jar, Hra a práca, Pieseň a práca, To je Lúčnica, Elán a Lúčnica, Karpaty, Lúčnica a jej deti, Od Tatier k Dunaju, Z tej doliny na tú, Lúčnica–60 rokov krásy a mnohé iné. K najvýznamnejším zahraničným spoluprácam patrí vytvorenie choreografií a tancov pre Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Amsterdame a pre štátne súbory v Tunise, Moldavskej republike, v Sankt Peterburgu, či súbor Tamburitzans v Pittsburghu v USA. S Lúčnicou navštívil Štefan Nosáľ viac, ako 60 štátov celého sveta a jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov doma, ako aj v štátoch celej Európy, USA, Kanady, Strednej i Južnej Ameriky, Ruska, Číny, Taiwanu, Hong Kongu, Austrálie, či Japonska. K najprestížnejším patria vystúpenia v divadlách a sálach, kde slovenská pôvodná tvorba zaznela historicky po prvý raz – Royal Opera House in London´s Covent Garden, Lyric Opera Chicago, Cairo Opera House, Opéra de Monte Carlo, Veľké divadlo v Moskve, Fox Theatre v Atlante, divadlá na Broadway v New Yorku i mnohé ďalšie scény. Štefan Nosáľ zomrel 22. júla 2017. 

Snímka: Štefan Nosáľ – Rodná zem/plus7dni.pluska.sk

Rodná zem /1953/

Svetový SĽUK (slovenský ľudový umelecký kolektív)

Svetová Lúčnica

Slovensko – svetová krajina s 250 000 rokmi histórie