SVETOVÉ SLOVENSKÉ V UNESCO

Slovensko – Svetová krajina.

Pokračovať

Snímka: tvorme.sk

Svetové slovenské v UNESCO

Slovensko je súčasťou UNESCO od roku 1993. Máme päť katedier UNESCO, ktoré v rámci medzinárodnej spolupráce podporujú výskum a vzdelávanie, a 24 pridružených škôl UNESCO. Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) vznikla v roku 1945 ako reakcia na zdrvujúce svetové vojny. Jej cieľom je budovať svetový mier pomocou medzinárodnej spolupráce vo vzdelávaní, v kultúre a vo vede. Zachováva to, na čo sme vo svojich krajinách hrdí. Vzájomné kultúrne porozumenie a spolupatričnosť považuje za kľúč k trvalému pokoju medzi štátmi. Najdôležitejšími prvkami UNESCO zostávajú lokality svetového dedičstva s cieľom zachovávať kultúrne a prírodné lokality s mimoriadnym významom pre ľudstvo. 

UNESCO – Jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu

Slovenský kras predstavuje typický stredoeurópsky kras pozostávajúci zo siedmich samostatných planín. Tento národný park sa nachádza na hraniciach s Maďarskom na juhovýchode našej krajiny. Práve tu sa spája s Aggtelekským národným parkom patriacim našim južným susedom, s ktorým tvorí najrozsiahlejšie súvislé krasové územie planinového typu v celej strednej Európe. Poloha aj prírodné podmienky sa zaslúžili o vznik viac ako 1 500 jaskýň a priepastí so sintrovou aj ľadovou výplňou, z ktorých je viac než 1 300 na našom území. Práve ich výnimočná hustota v miernom klimatickom pásme je jedným z dôvodov zapísania tejto lokality do svetového dedičstva UNESCO v roku 1995. Jaskynný systém Baradla-Domica je jednou z dvanástich jaskýň Slovenského krasu zapísaného do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Okrem nej sú sprístupnené ďalšie, a to jaskynný systém Gombasecká jaskyňa-Silická ľadnica, Jasovská jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa a Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá bola do zoznamu pripísaná v roku 2000. Okrem nich sú súčasťou zoznamu aj verejnosti neprístupné jaskyne ako Hrušovská jaskyňa, jaskynný systém jaskyňa Skalistý potok-Kunia priepasť, Snežná diera, Zvonivá jama, Drienovská jaskyňa, Diviačia a Obrovská priepasť.

Snímka: slovakia.travel

Snímka: objavtepoloniny.sk

UNESCO – Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát

Slovensko-ukrajinská lokalita sa skladá z desiatich samostatných častí na 185 km dlhej osi Karpát, začínajúc Rachivským masívom a končiac Černohorou na Ukrajine. Štyri z týchto lokalít sa nachádzajú na našom území: Havešová, Rožok, Stužica-Bukovské vrchy a Vihorlat. Ide o územie nenarušených lesov a ukážky zachovaných porastov v bukových lesoch mierneho pásma Európy. Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát boli zápísané v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v roku 2007.

UNESCO – Banská Štiavnica

Banská Štiavnica je historické slobodné kráľovské banské mesto na strednom Slovensku s výrazne multikultúrnou minulosťou. Známe je ťažbou kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou. Mesto je mestská pamiatková rezervácia od roku 1950 a zároveň centrom chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia boli zapísané v roku 1993 do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Snímka: generalibalans.sk

Snímka: svetevity.sk

UNESCO – Levoča

Neďaleko Spišského hradu leží mesto Levoča, ktoré si svojou atmosférou a výnimočnosťou získa azda každého návštevníka. Krásne historické centrum obopínajú stredoveké hradby, ktoré sa zachovali takmer v celku, z pôvodných 15 bášt a veží zostalo šesť. Levoča sa nachádza približne 20 kilometrov západne od ďalšej významnej lokality Spiša. V roku 2009 pribudlo do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO historické jadro mesta Levoča. Tvorí ho zoskupenie historických kultúrnych pamiatok na Námestí Majstra Pavla, najväčšom stredovekom námestí v celej strednej Európe. Okolo neho je zachovaná mestská hradba s dĺžkou až 2,5 km. Dominantou je Bazilika sv. Jakuba s desiatimi oltármi, z ktorých jeden vyniká nad ostatné. Je to najvyšší drevený gotický oltár na svete – 18,6 m vysoké dielo Majstra Pavla.

UNESCO – Spišský hrad a pamiatky okolia

Najväčší opevnený stredoveký komplex v strednej Európe – Spišský hrad sa rozkladá na ploche viac ako 4 hektáre. Od roku 1993 je súčasťou pamiatkového súboru Levoča, samotný hrad a okolité pamiatky sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Spišský hrad je vyhľadávanou turistickou lokalitou a prostredníctvom expozícií (expozícia militárií, archeologických nálezov, hradná kuchyňa, hradná zbrojnica, mučiareň a pod.) predstavuje históriu regiónu, každodenný život na hrade a dôležitý odkaz dôb dávno minulých. Súčasťou zápisu je aj románska Spišská Kapitula, mesto Spišské Podhradie (vďaka svojim zachovaným meštianskym domom), ranogotický Kostol Ducha Svätého so stredovekými freskami v dedinke Žehra a travertínová kopa Dreveník. Všetky spomínané pamiatky tvoria unikátnu skupinu objektov významných pre kultúru Slovenska aj sveta.

Snímka: restartnisa.sk

Snímka: Milan Gonda

UNESCO – Bardejov

Neďaleko hraníc Slovenska s Poľskom sa nachádza mesto, ktoré svojou osobitosťou učaruje každému návštevníkovi. Pôsobivé centrum mesta, stáročiami zachované stredoveké pamiatky, ale aj vychýrené liečivé kúpele a krásna príroda navôkol – to sú charakteristiky Bardejova. Bardejov sa nachádza asi 80 kilometrov severne od Košíc a je autom dobre dostupný. Zachovalé stredoveké centrum je od roku 2000 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

UNESCO – Vlkolínec

Súčasťou mestských častí Ružomberka je unikátna podhorská osada Vlkolínec, prvýkrát spomínaná v roku 1376. Vlkolínec je pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, ktorá je ako neporušený sídelný celok unikátom v strednej Európe a jedinou čisto drevenou živou obcou. Pre svoje nenahraditeľné krajinárske, prírodné, urbanistické a architektonické hodnoty bola v roku 1993 zaradená do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Vlkolínec je trvalo obývaná obec, ktorá sa nachádza v pohorí Veľká Fatra v nadmorskej výške 718 m n.m. pod vrchom Sidorovo. Je to živý skanzen situovaný v nádhernej prírode. V súčasnosti má okolo 30 stálych obyvateľov. Pre verejnosť je otvorený celoročne. Vlkolínec bol typickou drevorubačskou a pastierskou obcou. V jednom z typických roľníckych domčekov je umiestnená expozícia Liptovského múzea, ktorá je zrkadlom spôsobu žitia obyvateľov tejto oblasti. Svoje dôležité miesto v obci mal od nepamäti rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie, no k najfotogenickejším objektom osady patrí drevená zvonica a zrubová studňa.

Snímka: slovakia.travel

Snímka: slovakia.travel

UNESCO – Drevené kostolíky

Kostolíky sú jedinečné svojou architektúrou, prevedením a originalitou. Všetky drevené kostoly sú postavené výlučne z dreva, pri stavbe nemohol byť použitý ani jeden klinec. Výnimočnosť týchto stavieb potvrdzuje tiež zaradenie viacerých z nich v roku 2008 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Tieto rímskokatolícke, protestantské, gréckokatolícke a evanjelické chrámy zo 16. – 18. storočia sú dôkazom vysokej náboženskej tolerancie v časoch uhorskej monarchie. Pôvodne ich bolo na Slovensku viac ako 300, dnes ich tu stojí okolo 50, pričom do zoznamu UNESCO je ich zapísaných osem – rímskokatolícke kostoly v Tvrdošíne a Hervartove, gréckokatolícke chrámy v Ladomirovej, Ruskej Bystrej a Bodružale a evanjelické artikulárne kostoly v Hronseku, Leštinách a Kežmarku.

UNESCO – Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes

Medzinárodná archeologická lokalita Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes bola v roku 2021 zapísaná na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Na území Slovenska sú súčasťou svetového dedičstva UNESCO dve národné kultúrne pamiatky – Rímsky vojenský tábor (kastel) Gerulata v Bratislave-Rusovciach a Rímsky vojenský tábor (kastel) v Iži. Kastel Gerulata ležal na území Panónie v línii Carnuntum – Ad Flexum  na pravom brehu Dunaja a tvoril neoddeliteľnú súčasť hraničného opevnenia bývalej Rímskej ríše. Rímsky tábor v Iži bol predsunutou pevnosťou na ľavom brehu Dunaja, jedinou svojho druhu na tomto úseku hranice, a tvoril predmostie legionárskej pevnosti Brigetio. Oba sú dokladom dlhodobej, zhruba 400-ročnej, rímskej prítomnosti na území dnešného Slovenska.

Snímka: bratislavskykraj.sk

Snímka: slovakiana.sk

UNESCO – Fujara

Zvuk a umelecké spracovanie samotného nástroja fujary patrí medzi ikonické súčasti slovenskej ľudovej kultúry. Okrem samotnej hudobnej funkcie je dôležitý spoločenský význam a kontexty vzniku fujary, ktorá je jedným z centrálnych elementov pastierskej kultúry na Slovensku. Fujara je ľudový drevený dychový hudobný nástroj. Táto štandardne až 174 cm dlhá basová píšťala s tromi hmatovými dierkami slúžila pastierom pri pasení oviec aj pri slávnostných či smútočných udalostiach, no tiež ako komunikačný nástroj na holiach. Unikátna melódia vzniká kombináciou zmien sily fúkania a zakrývania jednotlivých dierok. No keďže je príliš dlhá a hudobník by nemusel na jednotlivé dierky dočiahnuť, okrem hlavnej trubice má aj menšiu, prívodovú trubicu, ktorej otvor je umiestnený omnoho nižšie. Fujara je rozšírená len na Slovensku, osobitne na strednom Slovensku. Pramene o histórii fujary tvoria predovšetkým písomné záznamy. Najstaršie použitie slova fujara, ktoré by sme mohli považovať za pomenovanie dnešnej fujary, sa vyskytuje v Brukovom rukopisnom zborníku z osemdesiatych rokov 18. storočia. Od začiatku 19. storočia sa slovo fujara používalo čoraz častejšie ako jednoznačný termín na označenie dnešného typu fujary. Fujara má špecifickejší hudobný repertoár než ktorýkoľvek iný ľudový hudobný nástroj. Je to spôsobené jej funkciou v živote pastierov, väzbou na pastiersko-zbojnícky element, hudobno-technickými danosťami nástroja a zvukomalebným využitím tónov vo vysokých polohách. Každý hudobný nástroj nesie pečať neopakovateľných vlastností svojho výrobcu a hráča, priamo odráža osobnosť, ktorá ho vyrobila a ktorá na ňom hrá. Fujara bola do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva zapísaná až v roku 2008, no už v roku 2005 bola vyhlásená za „Majstrovské dielo ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva“.

UNESCO – Terchovská muzika

Terchovská muzika je ústne tradovaná hudobná kultúra terchovskej komunity, ktorá je špecifická originálnym kolektívnym vokálnoinštrumentálnym prejavom. Predstavuje mimoriadne osobitý nástrojový štýl ľudovej hudby, spojený s charakteristickým spevným a tanečným prejavom, viazaným na jednu lokalitu a jej širšie okolie. Pojmom terchovská muzika sa neoznačuje iba charakteristické inštrumentálne obsadenie s malou dvojstrunovou basou, ale aj celá príslušná hudobná tradícia. Tá je úplná iba spolu s piesňovým repertoárom, s ľudovým tancom terchovská krútená, resp. čardáš, s vlastným hudobným štýlom a interpretmi, ktorí ju pokladajú za kľúčovú súčasť svojej kultúrnej identity a produkt svojej duchovnej výbavy. Prvé priame dôkazy o existencii terchovskej muziky sú z prelomu 19. a 20. storočia, keď v osade Kvočkovia pôsobila terchovská trojčlenná hudba nazvaná „Kvočkovská muzika“. Už v roku 1935 bola terchovská „Ištvaniarska muzika“ Franca Baláta zaznamenaná slovom aj obrazom vo filme Jánošík režiséra Martina Friča. V 80-tych rokoch slovenský etnológ a režisér Martin Slivka zdokumentoval hudobnú kultúru Jánošíkovho kraja vo filmoch Terchovská muzika a Muchovci. Terchovská muzika patrí k tým javom nehmotného kultúrneho dedičstva, v ktorých sa podarilo zachovať dlhodobú, nepretržitú, kontaktnú, medzigeneračnú komunikáciu pri odovzdávaní. Od roku 2013 je Terchovská muzika súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Snímka: ludovakultura.sk

Snímka: TASR

UNESCO – Gajdošská kultúra

Gajdy sú dychový nástroj pozostávajúci z mecha, z ktorého sa vyháňa vzduch, a z píšťaly s dierkami, z ktorej vychádza typický zvuk. Gajdošská kultúra má medzinárodný charakter a existuje hneď niekoľko krajín, do ktorých sa v 14. storočí rozšírila. Gajdy krajín sa líšia a výnimkou nie je ani Slovensko – k našim sa viaže široká paleta sprievodných prejavov, ktoré z gajdošskej kultúry robia dedičstvo. Slovenské gajdy sú odlišné technologickými postupmi výroby, dizajnovým spracovaním nástrojov, repertoárom piesní, sprievodnými rituálmi, obradmi či textami samotných piesní. Slovenská gajdošská kultúra bola v roku 2015 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

UNESCO – Bábkarstvo

Tradičné bábkarstvo je stále živou súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Pôvodnými nositeľmi tradície boli rodiny profesionálnych kočovných bábkarov v 17. a 18. storočí, ktorí rýchlo rozniesli túto formu umenia po celej krajine. Bábkarstvo na Slovensku je vnímané ako jav vo všetkých jeho historických podobách a rozmanitých prejavoch, ktoré predstavuje tradičný kultúrny prvok. Tento druh divadla spája dramatické, dramaturgické, inscenačné, interpretačné, scénografické, výtvarné i hudobné zručnosti. Je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej literárnej tradície. Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO bolo zapísané v roku 2016. 

Snímka: ludovakultura.sk

Snímka: Youtube

UNESCO – Horehronský viachlasný spev

Obce regiónu Horehronia sa vyznačujú mimoriadne bohatými a stále živými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. Valašsko-pastiersky spôsob života a dlhé dni strávené na lúkach a pasienkoch pri pasení dobytka sa zaslúžili o hudobné bohatstvo a popri viacerých hudobných nástrojoch sa presadil aj ľudový spev. Ten je aj v širšom povedomí obyvateľov Slovenska pociťovaný ako charakteristický miestny fenomén. Horné obce Horehronia (Šumiac, Telgárt, Vernár) v interpretačných nuansách aj tvorbe tónu sa odlišujú od dolných. V rámci dolných obcí sú si navzájom bližšie Pohorelá s Heľpou a Závadka s Polomkou. Z hľadiska rázu ľudovej vokálnej kultúry zohrávali dôležitú úlohu prírodné podmienky. Za vznik tohto fenoménu vďačia horehronské obce predovšetkým prostrediu, v ktorom ich obyvatelia žili. Práve spev pri práci v prírode a horách sa pričinil o to, že tieto prejavy intenzívneho a hrdelného charakteru boli počuteľné do veľkej diaľky a vo viachlasných súzvukoch. Tradícia tohto typu spievania bola spojená s priebojnosťou i vitalitou, prvkami vyplývajúcimi z valašsko-pastierskeho spôsobu života, ktorý do regiónu prinieslo doosídľovanie územia na základe valašského práva (14. – 17. storočie). Tradícia spevu v neposlednom rade súvisí aj s náboženským cítením obyvateľov regiónu, hudobnú kultúru Horehronia významne ovplyvnila duchovná pieseň. Od roku 2017 je Horehronský viachlasný spev súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

UNESCO – Sokoliarstvo

Sokoliarstvo je staré viac ako 4500 rokov najstaršie civilizácie sa zrodili v Mezopotánii, v Prednej a Strednej Ázii, v Egypte, v Číne. Na naše územie sa dostalo zo stepí strednej Ázie najskôr pri kočovných nájazdoch. Prvé potvrdené zmienky z nášho územia sú z obdobia Veľkej Nitravy, v tridsiatych rokoch 9. storočia kde z dvojice Cyril a Metod s krahulcom lovil pravdepodobne iba Cyril , ktorý neskôr prijal meno Konštantín. Potom knieža Svätopluk bol tiež vášnivý sokoliar. V súčasnosti slovenskí sokoliari patria k absolútnej svetovej špičke. Na Slovensku nájdeme množstvo stredísk, venujúcich sa propagácii, ochrane a výcviku dravých vtákov. Úlohou sokoliarstva je umenie loviť pomocou týchto operencov. Sokoliarstvo má svoje miesto napríklad pri biologickej ochrane miest, letísk alebo poľnohospodárskych plodín. Ľudia venujúci sa tomuto remeslu musia vedieť s vtákom manipulovať počas celého jeho vývoja, mať znalosti o jeho chove, ochrane, výcviku aj o samotnom love. Ako živé dedičstvo ľudstva bolo sokoliarstvo do zoznamu UNESCO pripísané ešte v roku 2016, no Slovensko sa jeho súčasťou stalo až v roku 2021 pri nominácii rozšírenej o ďalšie krajiny.

 

Snímka: Peter Mayer

Snímka: tradicie.praveslovenske.sk

UNESCO – Ľudová modrotlač

Prvý farbiarsky cech ako predchodca modrotlače u nás vznikol už v roku 1608. Slovenská modrotlač začala produkovať v 18. storočí a toto remeslo sa veľmi rýchlo rozšírilo do všetkých krajov. Keďže základným materiálom pre produkciu modrotlače je plátno, jej výroba sa spočiatku koncentrovala hlavne v oblastiach, kde bolo rozvinuté plátenníctvo vo forme domácej výroby. Modrotlač je technika farbenia látkového materiálu, vyrábaného v minulosti z ľanového a konopného plátna (Slovensko bolo veľmocou v pestovaní ľanu a konope), v súčasnosti aj z iných materiálov (napr. bavlna). Látka bola potlačená vzorom z drevených pečiatok pomocou zmesi zamedzujúcej farbenie látky a následne indigom farbená na modro. Strediskami plátenníctva na Slovensku boli regióny Oravy, Spiša a Šariša. Vysokou kvalitou vynikalo najmä spišské plátno, ktoré sa v 19. storočí vyvážalo aj do zahraničia. V oblastiach Slovenska, kde bola výroba plátna skromnejšia, získavali modrotlačiari plátno na jarmokoch (často výmenou za vlastné výrobky). Ešte v 20. storočí sa u nás prevažne obyvatelia dedín obliekali do krojov, a preto aj v tom období bolo na Slovensku funkčných okolo 30 dielní. Slovenská modrotlač je súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO od roku 2018.

UNESCO – Drotárstvo

Slovenské drotárstvo predstavuje špecifický a ojedinelý fenomén, ktorý nemá obdobu čo do rozsahu na určitom území, v žiadnom inom štáte. Stovky až tisíce drotárov vytvorili atypickú historickú kulisu dejín malého národa uprostred Európy. Prvá historická zmienka o drotárstve na Slovensku pochádza z r. 1714, kedy sa v súdnych spisoch Bytčianskeho panstva uvádza meno Juraja Drotárika. Za miesto zrodu drotárstva sa všeobecne považujú oblasti dnešného severozápadného Slovenska, trojuholník medzi mestami Bytča – Žilina a Čadca. Odborná literatúra 19. storočia všeobecne považuje obce Veľké Rovné a Dlhé Pole za hlavné centrá nielen slovenského drotárstva. Prvé slovenské družstvo umeleckého, plechárskeho a drôteného priemyslu v Bytči, ale toto po niekoľkých transformáciách v r. 1926 zaniklo. Ďalšie družstvo vzniklo v r. 1941 vo Veľkom Rovnom pod názvom Svojpomocné drotársko-plechárske družstvo SVETOM, začalo pracovať až 2.1.1942 v Žiline pod vedením Pavla Plevíka s 20 robotníkmi a 10 učňami. Na Slovensku bolo 150 drotárskych obcí a rozšírilo sa až na 5 000 drotárov v celej našej krajine. Drotári nevynikali len v remeselnej zručnosti, ale i ako insitní umelci. Najvýznamnejším z nich bol Jozef Kerak, ktorého figurálna tvorba je dnes známa i vo svete. jeho dôstojným pokračovateľom je Ladislav Mikulík z Veľkého Rovného, ktorý vytvoril krajinu Drotárie, zaľudnenú množstvom postavičiek z drôtu. Dnes je vystavená v expozícii Považského múzea v Žiline v Budatínskom zámku. Múzeum je jediným drotárskym múzeom vo svete, pričom zbierkový fond predstavuje viac ako 4 000 kusov rôznych exponátov. Slovenské drotárstvo je zapísané v zozname UNESCO od roku 2019.

Snímka: Drotár zo Snežnice (okr. Kysucké Nové Mesto), 1963. Archív pozitívov Ústavu etnológie SAV/A.Pranda

Slovensko – svetová krajina s 250 000 rokmi histórie